T ÉMA MESIACA
Autor: AZI
Zmena má zmysel
Sedela som na záchode a zo služobného mobilu som riešila pár vecí. Bolo mi zle. Už niekoľko
hodín som sa cítila ako vyžutá žuvačka. Znova mnou prebehli zimomriavky a oblial ma studený pot.
„Sakra,” pomyslela som si. O pár minút som sa už opierala o umývadlo a pozerala na seba do zrkadla.
Vyzeral som hrozne. Biela tvár, čierne kruhy pod očami a krvavé fľaky v očiach. Opláchla som si znovu
tvár a zhlboka sa nadýchla. Vyšla som z toaliet a pozrela na svoj nechutne uprataný stôl. Moja nudná
a monotónna práca. Iba tá mi zostala. Môj manžel sa o mňa už nejaký ten mesiac nezaujímal. Jeho
nezáujem som brala veľmi zle. Ako nejaká pubertiačka. Opäť mnou prebehla vlna nevoľnosti, a ja som
sa pomalými krokmi blížila k stolu.
„Choď domov,“ povedal mi šéf, „pozri sa ako vyyeráš. Choď si oddýchnuť, a ak ti bude zajtra lepšie,
môžeš dôjsť. Teraz vypadni,“ povedal, a pousmial sa.
Jemne som prikývla, ani som nemala silu na to, aby som sa priečila jeho rozkazu. Pobalila som si
svoje veci a odložila ich do skrinky, ktorú som potom uzamkla. Rozlúčila som sa s kolegovcami a
pomaly som odišla.
Zaparkovala som pred domom, a celý čas som rozmýšľala, prečo mi je tak zle. Z čoho? Posledné
dni som sa naozaj cítila zvláštne, ale nikdy ma takto neodpálilo. Vyšla som z auta a snažila som sa
zhlboka dýchať, aby som neodpadla. Vedela som, že manžel by mal byť ešte v práci, a tak som pomaly
vyšla po schodoch do našej izby. Otvorila som dvere, a automaticky som ich zavrela. Nevedela som sa
spamätať z toho, čo som uvidela. Môj manžel bol doma. A nebol sám. Znova som pozrela na hodinky,
a premáha la som sa, aby som nevtrhla naspäť do izby, a oboch ich nezabila. „Nie,” pomyslela som si,
a pomalými krokmi som sa vrátila späť do obývačky. Zimomriavky mi behali po celom tele, nevoľnosť
ma stále opantávala, a ja som si myslela, že každú chvíľku odpadnem. Zapla som telku, len aby som
ich vyrušila, aby zistili, že je niekto doma. Že to nestihli tak, ako to plánovali, a pozerala som na
schody. Ako som tipovala, môj manžel tam o pár minút stál, a vystrašene na mňa pozrel.
„Zlatko,“ povedal jemne, a ja som prekrútila oči. „Čo robíš tak skoro doma?“
„Je to problém?“ spýtala som sa.
„Samozrejme, že nie,“ povedal a pomaly sa ku mne blížil. „Nechceš sa ísť prejsť?“ spýtal sa.
„S tebou? Alebo s tvojou známou?“ spýtala som sa, a zúžila som oči ako mačka.
On ma ešte aj klame, on.... Hlava mi prestala fungovať.
Nevoľnosť zrazu dostala voľný priechod, a ja som svoj nechcený obed vyvrátila na jeho obľúbený
stôl. Celý sa zháčil.
3