Zhromaždení rodinní príslušníci protestovali, ale ja som sa nedal, hlavne po spomienke na detstvo.
Na tú cestu som sa s ním veľmi rád vydal, aj keď mi stále vŕtalo v hlave, že prečo chcel ísť práve tam.
Sľúbil mi, že mi to vyzradí až po príchode na dané miesto.
Išli sme rýchlikom smerom na Liptovský Mikuláš. Už ani neviem, kde sme to vystúpili či prestúpili,
pretože tá celá cesta ma tak ubíjala, že som väčšinu z nej prespal. Pradedo nespal ani chvíľu. Nevadilo
mu však, že ja som si oddýchol. Vždy, keď som sa zobudil, sa na mňa usmial.
Po strastiplnej ceste vlakom, a ešte horšej ceste autobusom, sme dorazili do obce Klamáre. V
mojich očiach to bola taká tá malá ospalá dedinka, kde sa zastavil čas. Ale ten pokoj tu vyžaroval tak,
že by tu bol človek ochotný zostať na furt. Ktovie, či by ten pokoj naozaj tak dlho vydržal. Po našom
príchode k jednému domu na úplnom okraji obce pri lese, sa ten pokoj začal rozplývať. Pradedo sa pri
ňom zastavil, a potom vytiahol z tašky, ktorú mal celú dobu pri sebe, malú umelú kytičku a malý
náhrobný svietnik. Potom zobral z vrecka kabáta, keďže už bol prelom novembra a decembra,
zapaľovač, a sviečku v svietniku zapálil. Ešte raz sa zahľadel na dom. Zhlboka si vzdychol a vydal sa
na autobusovú zastávku. Bol rozhodnutý vrátiť sa späť domov a nikde nečakať.
Čakal som na vysvetlenie, ktoré mi dlžil. Čo to vlastne malo všetko znamenať? Hlavou mi
prebiehali všetky možné scenáre a zároveň začal narastať hnev. Ten tak narástol, že som len sťažka
vnímal jeho vysvetlivky k niektorým miestam, na ktoré ukázal počas cesty do mesta, odkiaľ sme sa
mali vydať rýchlikom domov.
Môj hnev si všimol až tesne po vyštartovaní vlaku zo stanice. Neviem, či som sa toľko mračil, alebo
vďaka čomu si všimol môj hnev... Nakoniec sa zahľadel na ubiehajúcu krajinu a povzdychol. Asi bol
konečne pripravený mi všetko vyrozprávať.
„Budem stručný, pretože sa mi o tom veľmi ťažko rozpráva. Len pár ľudí z našej rodiny vie, prečo
nás nechceli pustiť na to miesto. Možno je teraz rad aj na tebe, aby si sa k nim pridal. Bolo to tak. Písal
sa november 1944 a v našej obci, vtedy ešte nazývanej Balárovom, zavládol strach. To povestné
povstanie proti nacistom bolo potlačené, čo však neznamenalo, že povstalci neprestali bojovať. Hory
okolo obce boli nimi plné. Raz do Balárova prišli nacisti. Sprevádzali ich aj chlapi z Hlinkovej gardy.
Niekto totiž podal udanie, že my pomáhame partizánom, ba dokonca, že sú partizáni u nás schovaní.
Hneď začali razie v každom dome. Všetko prehľadávali a ničili zároveň. Medzitým zatkli krčmára,
pretože ho niekto udal, že je Žid.
Naša rodina mala smolu, pretože otec mal v skrini uložených niekoľko pušiek. Darmo im
vysvetľoval, že je lesník. Bez zľutovania nás vyviedli všetkých von a postavili vedľa seba. Naši
spoluobčania sa na nás len dívali. Potom ich veliteľ, nejaký vysokopostavený esesák, niečo mlel po
nemecky a vzápätí dal pokyn čate pred nami, aby nás zastrelila. Bolo im jedno, že moja, o štyri roky
mladšia sestrička, ma držala za ruku a plakala. A moja mamička tiež. Tesne pred výstrelom sme sa
všetci chytili za ruky a pritiahli k sebe.
Kati vystrelili. Mamička bola hneď mŕtva. Vedel som to, pretože ma jej mŕtve telo okamžite tiahlo
zemi. Nemohla sa ma pustiť, pretože posmrtný kŕč jej v tom zabránil. Napomohla jej k tomu mož