A MATÉRSKE PRÍBEHY
Autor: Ľuboš Záhradníček
Spoločne to zvládneme
1. Kapitola – Adam
Každé dieťa, ktoré bývalo v západnej časti mesta a chodilo do školy na Jantárovej ulici, si muselo
o desať minút privstať. Bolo to v čase, keď rodičia deti nevozili autami, mobily boli luxus, deti sa
hrávali s tamagoči, poznali kvalitnú čokoládu a počítač mal málokto. Dostať sa do školy bolo možné
dvomi spôsobmi. Autobusom s trasou krížom cez sídlisko, alebo peši od poslednej bytovky po prašnej
ceste, ktorá pri škole križovala železničnú trať.
Bolo chladné hmlisté ráno. Inverzia stlačila oblačnosť až na zem a slnečné lúče ju márne žiadali,
aby sa dvihla. Nechcelo sa jej.
Ticho prerušovalo cinkanie signalizačného zariadenia na železničnom priecestí. Z diaľky sa ozýval
dupot nôh. Po ceste bežal trinásťročný chalan Marek. Každú chvíľu sa obzeral, či sa neblíži auto. Bol
sám.
Keď nestačil s dychom spomalil. Chytil sa za brucho a v predklone spravil ešte pár krokov, kým
uvidel siluety železničných rámp. Svetlo reflektorov na neho žmurkalo a pripomínalo mu, prečo sa
tak ponáhľal. Dýchal zhlboka, no opatrne, aby mu chladný vzduch nepoškodil priedušky.
Cinkanie utíchlo.
Za rampami stála postava chlapca. Poznal ho. Narovnal sa a s radosťou mu zakýval. Chlapec mu
to opätoval a jemne sa usmial. Za tým úprimným úsmevom bola neuveriteľná hĺbka a poznanie z toho,
čo spolu zažili. Naznačil chlapcovi, aby sa vrátil. Bez reakcie. Chvíľu na seba nemo pozerali, čakali čo
urobí ten druhý.
Hmla natoľko zhustla, že Marek nedovidel na rampy na druhej strane. Bieloba naznačovala, že
tam už nič nie je. Žiadna cesta, žiadna škola, nič. Postava mu znova zakývala. Otočila sa a začala
miznúť v hmle.
"Vráť sa!" chcel zakričať. Tak ako vždy, ani teraz zo seba nedokázal vydať hlások.
Trhlo so mnou.
Posadil som sa a rozhliadol. Je to tu bezpečné? Bol to iba sen, vydýchol som si. Zopakoval sa znova
po veľmi dlhej dobe.
Ten chlapec zo sna som bol ja. Kedysi to bývalo často a boli noci, keď som už nezaspal. Chvíľu
som sedel a čumel do tieňov, ktoré robil nábytok.
Vstal som a prešiel do kuchyne, naschvál zapaľujúc iba svetlo nad kuchynskou linkou, aby nerušilo
Adama. Dvere do izieb mali sklenené výplne. Napustil som vodu do pohára, no nenapil sa.
13