kamarátke. ,,To máš síce pravdu, žijeme bez peňazí. Ale nič nie je zadarmo. Predtým sme za produkty
platili peniazmi, ale mohli sme rozhodovať, čo si za ne kúpime. Ale teraz o tom rozhoduje nejaký
naprogramovaný prístroj, ktorý určuje do akej miery uspokojí naše potreby,“ protestovala. ,,Ty si bola
vždy hlavou v oblakoch, a preto nevnímaš aj tie negatíva, ktoré z toho vyplývajú. Ale ja bohužiaľ áno.
Nemôžem rozhodovať o ničom z toho, čo si kúpim. A to je trochu frustrujúce.“
Pokrútila hlavou. ,,Ja sa na to pozerám ako na požehnanie. Už sa nemusím báť toho, že nemám
ako zaplatiť nájom za bývanie. Všetko rieši program.“
Alica zhíkla. ,,To je pravda, ale tým pádom si zvyšuješ dlh. A to dobre vieš.“
Mykla plecom. ,,No a? Veď tu nebudem sto rokov! Je mi jedno, čo sa stane, keď zomriem.“
Odrazu na ňu pocítila nekontrolovateľný hnev. Moniku mala síce úprimne rada, ale niekedy ju
doslova vytáčala. Najmä tým, že si neuvedomovala závažnosť situácie. Jediné, čo dokázala vidieť bolo,
že už nemusí chodiť do práce. ,,Nerada ti to pripomínam, ale už sa ti podarilo nazbierať päťdesiatosem
mínusových bodov.“
,,To predsa nič neznamená!“ bránila sa.
Alica ignorovala postaršiu ženu, ktorá sa na ňu zamračila a pozrela na kamarátku. ,,Čím viac máš
mínusových bodov, tým väčšmi sa zadlžuješ systému. Preto si dávam pozor, aby som ich nemala a
zbierala iba plusové body. Tie prvé idú na úkor nášho osobného vlastníctva.“
Pozrela do prázdna. ,,Môžeš mi veriť, že mne nič také nehrozí. Dávam si pozor.“
Prikývla. ,,Dobre. Mala som potrebu ťa na to upozorniť, keďže ...,“ nedokončila, pretože bola ostro
prerušená.
,,Nikoho nezaujímajú vaše názory. Mali by ste si ich nechať pre seba a prestať tu strašiť ľudí. Nie
každý je taký hysterický ako vy,“ zvolal mladý tmavovlasý chlap, ktorý bol na odchode. Bolo mu jedno,
že im skočil do rozhovoru a venoval im pobavený pohľad.
Alica na neho vyvaľovala oči, ako keby stál pred ňou obrovský medveď. Vzrastom jej ho určite
pripomínal, pretože mu siahala sotva po plecia. Jeho hlboké zelené oči prenikli cez jej oblečenie, až sa
mimovoľne zatriasla. Cez jedno z nich mu spadali popolavo hnedé vlasy, ktoré mu dodávali tajomný
vzhľad. Podľa jednoduchého trička bez nápisu a ležérnych nohavíc usúdila, že si na parádenie
nepotrpí. Za iných okolností by ocenila jeho príťažlivosť, ale v tejto chvíli by ho najradšej uškvarila
zaživa. O to viac ju rozčúlilo, keď si všimla zasnený kamarátkin pohľad. Dívala sa na neho ako na
nejakého rozprávkového princa. Bola tak zamyslená, že si ani nevšimla, že sa dostali na radu.
,,Inak volám sa Ivan. A som jeden z tých, čo si navýšil mínusové body, a tak prišiel o svoj cestovný
kufor. Ten hlúpy prístroj mi vyrátal, že mu dlžím presne takúto hodnotu, aby som si mohol zbierať
body ďalej. No nie je to hlúpe?,“ položil si rečnícku otázku, ale oči uprel na ženu pred sebou.
Alica sa rýchlo spamätala. ,,A čo odo mňa vlastne chcete?” neskrývala pohŕdavý tón a neustále si
pripomínala, ako ju na začiatku ten drzý cudzinec urazil. ,,Prečo by ma malo zaujímať, čo ste museli
obetovať a ako fungujete?“ vyprskla nahnevane. ,,Veď ste úplne cudzí človek.“
Uškrnul sa. ,,Volám sa Ivan, mimochodom.“
Prekrútila očami. ,,Nie som hluchá,“ opáčila. ,,A je jedno, ako sa voláte. Nezaujíma ma to,“ zvolala
a prekrížila si ruky cez prsia. Kútikom oka zahliadla, ako sa podlhovastý displej pred ňou rozžiaril, a
na ňom zasvietilo jej celé meno a priezvisko.
8