22
Letela som čoraz rýchlejšie , za seba som sa ani len nepozrela . Počula som Davida ako za mnou z okna kričí : „ Rose , Rose ! No tak , počkaj !“
Ja som však nečakala . Musela som si všetko v hlave prejsť a bola som naňho nahnevaná , no takisto som uvažovala nad tým , že by som nemala byť nahnevaná , pretože mi chcel len pomôcť a viem , že by ho bolelo , ak by ma stratil . Boli sme si veľmi blízki . Napriek tomu som potrebovala byť aspoň chvíľu sama .
Vôbec som si neuvedomovala , kam letím . V hlave som myslela na Davea , na to , čo povedal , na to , že sa o mňa vlastne bojí . A myslela som aj na Christiana , na to , čo sa s ním asi teraz stalo a ako ho môžem zachrániť . Existovala vôbec nejaká cesta , či spôsob ?
Zrazu som sa ocitla pred domom , kde som včera mala Christiana usmrtiť . Okno , ktoré bolo včera dokorán ( väčšinou to tak necháva Catherine , alebo niekto z nadriadených , ktorí nás tam posielajú ), bolo dnes otvorené len na malú medzierku . No i tak som doň strčila a vošla do izby . Zostala som chvíľu stáť a rozhliadla som sa .
V izbe bol ešte vždy neporiadok a porozhadzované papiere . No Christian tu už nebol . Zbadala som krvavý fľak na zelenom koberci a žiletku pohodenú neďaleko neho , ale Christian bol fuč . Predpokladala som , že je v nejakej nemocnici . Azda na oddelení psychiatrie , alebo v nejakej liečebni . Bála som sa však pomyslieť na to , že by tu mohla byť už Catherine alebo Thomas a sami sa o neho postarali . Radšej som chcela predpokladať , že je v tej nemocnici .
Na zemi pri písacom stole som zbadala roztvorený zošit , ktorý vyzeral ak denník . Nikdy som netušila , že si Christian viedol denník . Bol veľmi citlivý , to je pravda . A asi aj preto som ho mala tak rada . Vzala som denník do rúk a vypadlo z neho niekoľko malých papierikov . Začítala som sa do krátkeho zápisu zo včera .
„ Dnes je akýsi zvláštny deň . Vlastne ani neviem , čím to je . Cítim sa zvláštne , akoby bol ten správny čas . Áno , možno je skutočne správny čas , urobiť dôležité rozhodnutie v mojom živote . Rose odišla . A v tom prípade tu ja sám nemám čo robiť . Môj život bez jej prítomnosti nemá vôbec žiadny zmysel .“
Zvyšok stránky a zápisu bol vytrhnutý . Vedela som , že Christian trpel depresiami a úzkosťami , no nikdy som netušila , že by bol schopný zájsť až tak ďaleko , že by sa pokúsil o samovraždu . Ale bola to moja vina . A tú vinu som práve silno pociťovala .
Listovala som denníkom a pripadala si trochu netaktne . Našla som však aj krátky zápis zo dňa , kedy som zomrela . Bolo to len pár viet , ale už z prvej vety bol cítiť smútok a hlboká bolesť .
„ Nedokážem uveriť tomu , že je už navždy preč . Dlhé roky som ju miloval . Tak veľmi som jej to túžil povedať , no vedel som , že by ma bola odmietla . A keď som bol odhodlaný , stalo sa to , čo sa stalo . Zomrela . A teraz som sám . Ach , Rose ...“
22