Petr ma čakal vonku, a ja som mu podala obálku. Ten ju vzal a strčil si ju za opasok. Bolo tam
všetko. Bolo tam aj rozhodnutie? Stojím za to, aby som prežila tento rok. Zhlboka som sa nadýchla.
Musím byť tvrdšia.
"Stála si?" spýtal sa.
Jemne som prikývla. Znova ma chytil za rameno. Ale nie preto, aby ma viedol, ale aby mi trocha
pomohol. Veľa dozorcov držalo svojich "šampiónov" za rameno. Väčšina len preto, aby im pomáhal.
Všetci dozorci prežili minulý ročník. Mali to ešte čerstvé, a videli v nás seba. Petr bol najmladší. Mal
len 14 rokov a prežil. Bol to vzor. Aj keď neviem, čo je záverečná skúška. Prežijem.
„S rodinou môžeš hovoriť otvorene a dlho,“ povedal.
Mala som pocit, že všetko je test. On síce prežil, ale tento rok to môže byť iné. Musím byť tvrdá,
pomyslela som si. Obaja sme prešli niekoľko metrov, a ja som vošla do dverí. Na druhej strane bola
moja rodina. Matka mala slzy v očiach.
„Žiješ,“ potešila sa, „ako sa máš?“
Mlčala som. Ako sa ma toto môže spýtať na tomto mieste? A tak som len mlčala. Neobjala som ju.
Neusmiala som sa. Ak to je skúška, zvládnem ju.
„Miláčik,“ povedala a priblížila sa ku mne. Stála som ako prikovaná. Prečo to robia? Ak sa chcem
vrátiť domov, musím byť tvrdá. Ak chcem odtiaľto odísť, musím byť silná.
„Fajn,“ povedala som tvrdým hlasom, „musím trénovať,“ povedala som, a odišla som z miestnosti.
„Hovoril,“ začal Petr.
„To je jedno. Nech už to máme za sebou.“
Petr prikývol.
„Alicia Simonová,“ prehovorila komisia, „vaše zdravotné testy sú unikátne. Ale Vaše výsledky,“
žena niečo zamrmlala, „skúste tento rok pridať. Lebo neviem, čo s vami ďalej.“
„Moje výsledky patria medzi najlepšie,“ povedala som rozhorčene.
„To vás zachrániť nemusí. Pristúpte,“ povedala.
Podala mi kúsok papierika a pero. „Napíšte svoje meno,“ povedala.
Vyšla som z miestnosti zmätená. Čo ma teda zachráni? Petr ma už čakal na chodbe. Prebehol si
ma očami. Ten jeho pohľad som milovala. Ten pohľad. Chcela som, aby bol môj. Chcela som ho aspoň
raz. Aspoň jednu jedinú noc. Ale vedela som, že to nie je možné.
„Zajtra,“ povedal Eliot, a ja som na neho pozrela.
Chvíľku a krátko. Málo kto by si to všimol.
„Zajtra sa skončí tento dvojročný hnus a strach,“ povedala som.
Tento rok bol náročný. Všetci sme ticho sedeli pri večeri, ale nikto sa nedokázal tešiť, lebo v
posledný deň príde skúška. Skúška, o ktorej sa nehovorí, a o ktorej nevieme nič. Petr a ostatní
12