22
Letela som čoraz rýchlejšie, za seba som sa ani len nepozrela. Počula som Davida ako za mnou z okna kričí: „ Rose, Rose! No tak, počkaj!“
Ja som však nečakala. Musela som si všetko v hlave prejsť a bola som naňho nahnevaná, no takisto som uvažovala nad tým, že by som nemala byť nahnevaná, pretože mi chcel len pomôcť a viem, že by ho bolelo, ak by ma stratil. Boli sme si veľmi blízki. Napriek tomu som potrebovala byť aspoň chvíľu sama.
Vôbec som si neuvedomovala, kam letím. V hlave som myslela na Davea, na to, čo povedal, na to, že sa o mňa vlastne bojí. A myslela som aj na Christiana, na to, čo sa s ním asi teraz stalo a ako ho môžem zachrániť. Existovala vôbec nejaká cesta, či spôsob?
Zrazu som sa ocitla pred domom, kde som včera mala Christiana usmrtiť. Okno, ktoré bolo včera dokorán( väčšinou to tak necháva Catherine, alebo niekto z nadriadených, ktorí nás tam posielajú), bolo dnes otvorené len na malú medzierku. No i tak som doň strčila a vošla do izby. Zostala som chvíľu stáť a rozhliadla som sa.
V izbe bol ešte vždy neporiadok a porozhadzované papiere. No Christian tu už nebol. Zbadala som krvavý fľak na zelenom koberci a žiletku pohodenú neďaleko neho, ale Christian bol fuč. Predpokladala som, že je v nejakej nemocnici. Azda na oddelení psychiatrie, alebo v nejakej liečebni. Bála som sa však pomyslieť na to, že by tu mohla byť už Catherine alebo Thomas a sami sa o neho postarali. Radšej som chcela predpokladať, že je v tej nemocnici.
Na zemi pri písacom stole som zbadala roztvorený zošit, ktorý vyzeral ak denník. Nikdy som netušila, že si Christian viedol denník. Bol veľmi citlivý, to je pravda. A asi aj preto som ho mala tak rada. Vzala som denník do rúk a vypadlo z neho niekoľko malých papierikov. Začítala som sa do krátkeho zápisu zo včera.
„ Dnes je akýsi zvláštny deň. Vlastne ani neviem, čím to je. Cítim sa zvláštne, akoby bol ten správny čas. Áno, možno je skutočne správny čas, urobiť dôležité rozhodnutie v mojom živote. Rose odišla. A v tom prípade tu ja sám nemám čo robiť. Môj život bez jej prítomnosti nemá vôbec žiadny zmysel.“
Zvyšok stránky a zápisu bol vytrhnutý. Vedela som, že Christian trpel depresiami a úzkosťami, no nikdy som netušila, že by bol schopný zájsť až tak ďaleko, že by sa pokúsil o samovraždu. Ale bola to moja vina. A tú vinu som práve silno pociťovala.
Listovala som denníkom a pripadala si trochu netaktne. Našla som však aj krátky zápis zo dňa, kedy som zomrela. Bolo to len pár viet, ale už z prvej vety bol cítiť smútok a hlboká bolesť.
„ Nedokážem uveriť tomu, že je už navždy preč. Dlhé roky som ju miloval. Tak veľmi som jej to túžil povedať, no vedel som, že by ma bola odmietla. A keď som bol odhodlaný, stalo sa to, čo sa stalo. Zomrela. A teraz som sám. Ach, Rose...“
22