Studená voda mi urobila dobre a prebrala ma k životu . Riadne som si vypláchla ústa a napila sa priamo z kohútika . Dôležitejšie však bolo , že sa mi do tváre vrátila tá kvapka farby , ktorú zo mňa vysali posledné udalosti .
Stále som musela myslieť na všetko , čo sa v poslednej dobe udialo . Na svojho učiteľa , rodičov a Alice . Na to , čo som zistila o ľuďoch , na ktorých mi záležalo ... Nie , oni predsa nie sú ľudia . Sú to démoni ... A čo vieme o démonoch ? Že sú zlí , zákerní a klamú .
No aj tak som si podvedome prehrávala dokument o našom priateľstve : Smiali sme sa , súperili medzi sebou , doťahovali sa , zdôverovali sa , podporovali sa ...
Nie je to skutočné priateľstvo ? Záleží im na tom ? Vždy som ich považovala za rodinu , ale môžem k nim teraz pristupovať rovnako ako predtým ?
Žart , možno je to z ich strany len hlúpy vtip . Získajú si dôveru naivnej smrteľníčky , a potom ju vrhnú do víru nadprirodzených síl ...
S ľútosťou som si uvedomila , že o nich ako o blízkych uvažujem v minulom čase . No aj keď zradili moju dôveru ... Naozaj to znamená , že sú pre mňa teraz cudzincami ? Skutočne ich nepoznám ?
Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a vydýchla , aby som nadobudla čosi zo strateného pokoja a opäť si vydobyla pevnú pôdu pod nohami .
Vrátila som sa na bojové územie , no Jacka nikde , a Ren sa spokojne rozvaľoval na jednej z postelí .
Neveselo som si musela priznať , že mi odľahlo . Po tom , ako som Jacka videla zmeniť sa ... Po incidente s mojím učiteľom ... Uf , bola som rada , že sa na neho nemusím pozerať a všetko si to pripomínať .
Ren držal v ruke diaľkový ovládač , ktorým lenivo prepínal televízne stanice .
Vyzeral presne tak obyčajne ako som si ho vždy vybavovala . Ale ten tichý hlások pochybností , čo sa vo mne nedávno prebudil , mi našepkával , aby som bola voči nemu ostražitá a pátrala po akomkoľvek náznaku démona , ktorý sa v ňom skrýval .
„ Neuhryznem ťa ," povedal , a ani sa na mňa pritom nepozrel . Musel môj pohľad vycítiť . „ Ja viem ," pípla som . Usmial sa , no nebola v tom žiadna veselosť .
Prinútila som nohy pohnúť sa , a opatrne som prešla k druhému lôžku . Sadla som si a zahľadela sa do útrob špinavého koberca .
„ Čo teraz ?" opýtala som sa s jasnou beznádejou . „ Počkáme ." „ Na čo ?"
„ Na tvoje prebudenie ," a pri tých slovách odložil ovládač na nočný stolík . Vyšvihol sa do sedu a odrazu sedel priamo oproti mne . Cítila som , ako intenzívne ma prepaľuje očami , ale o to bol koberec zaujímavejší .
„ Kde je Jack ?" Pri pomyslení na neho som cítila bodavú bolesť na hrudi . „ Šiel strážiť . Budeme sa pri tebe striedať ."
14