„Dobrý večer, láska,“ prehovorila postava neľudským hlasom. Znel ako nahrávka z pokazenej
magnetofónovej pásky.
Zahmlilo sa mu pred očami. Srdce mu divoko bilo, a on ho cítil v spánkoch ako na nedoladenom
koncerte drum and bass. „Čo...“ nasucho prehltol. Zdalo sa mu, že má v krku obrovský balvan. „... čo
po mne chceš?“ zašepkal.
„Sľúbila som ti, že ťa vezmem so sebou,“ začul ten odporný, pokazený hlas, ale keď sa díval na
postavu, jej tvár sa ani nepohla. Domyslel si, že musí komunikovať telepaticky.
Chlapec iba bezvládne pokrútil hlavou. Vezme kam? On nikam nechcel ísť. Práve tohto sa najviac
obával. Vezme ho so sebou, a tam mu vyžerie vnútornosti, ako žerú hyeny svojim obetiam kdesi
ďaleko za našimi hranicami. Alebo ho vezme na obetný oltár svojmu démonickému pánovi, ktorému
slúži, a každú noc mu tam odvádza ďalšie a ďalšie nevinné obete.
„Nemusíš sa báť. Vieš, že ťa mám rada,“ zaznelo mu v hlave a jeho myšlienka o telepatii sa
potvrdila.
„Čo si vlastne zač?“ opýtal sa bezmyšlienkovite. Nech sa bál akokoľvek, táto otázka mu už dlho
visela na jazyku. Odkedy ju videl.
Postava sa priblížila. Zdalo sa mu, že sa snaží o úsmev. Nebol si tým však istý. Jediné, čo videl, bol
rad vycerených tesákov, ktoré sa vo svite mesiaca (do ktorého postava vstúpila) leskli ako čerstvo
naostrené britvy. Všimol si, že pokožku má tmavú. Bola pokrytá jemnými chĺpkami, ktoré síce nevidel,
ale bol si istý tým, že je to tak. Zhlboka sa nadýchol. Chcel zistiť, ako jeho milá v tejto podobe páchne.
Necítil však nič. Bola to šialená myšlienka uvažovať práve nad tým, ale nemohol sa jej zbaviť. Za
normálnych okolností by voňala po kokose, pretože kokos milovala. Používala kokosový šampón na
vlasy, kokosové telové mlieko a v zime sa natierala kokosovým olejom. Teraz necítil nič. Iba ťaživú
prázdnotu, ktorá sa rozprestierala medzi ním a tým hybridným stvorením. Presne tak. Už konečne
vedel, ako smrdí prázdnota.
Dievčina, ak sa tak dala ešte nazvať, naklonila hlavu mierne doľava. Svojimi načerveno svietiacimi
očami ho neustále prebodávala a cítila, ako ho to bolí. „Beštia,“ vyslala k nemu myšlienku a on ju prijal.
Cítila to. Začula tvrdý dopad tejto strohej informácie na jeho vedomie. Bolo to, ako keby nejaký vandal
udrel ťažkým kladivom do niekoľkotonového zvona. Ju samú to vo vnútri trochu zabolelo. Bez toho,
aby počkala na jeho reakciu, ho zdrapila a rýchlym pohybom preletela cez doširoka otvorené okno.
Mreže boli vytrhané, ale on to v tme nemohol vidieť.
Ani nie sekundu padali, potom si všimol, že rozprestrela krídla (krídla?), ktoré na nej vlastne
nevidel, a tesne nad zemou sa otočili k oblohe. Jednou rukou ho držala za hruď, druhou ho držala v
rozkroku. Na jeho počudovanie to nebolo vôbec nepríjemné. Leteli čerstvým vzduchom ako dvaja
milenci na romantickej jazde na rogale. Ibaže on sám dobre vedel, že na konci žiadna romantika
nečaká. Ruky Beštie odzrkadľovali jej oči. Na koži studené, ale mäso pod nimi tlelo. Až teraz cítil ten
pach. Nevedel ho logicky nijak opísať. Nevedel ho k ničomu prirovnať. Bol to špecifický pach a on sa
pristihol, že sa mu páči oveľa viac, ako jej ľudská, kokosová vôňa. Srdce mu stále divoko tĺklo, ale
vedel, že to nie je od strachu. Letel so svojou milou nevedno kam.
„Až vtedy som poznal, ako vonia prekliatie.“
6