Odrazu záblesk predo mnou. Spomienka na silný náraz do toho nebohého stromu, úder mojím
čelom o palubnú dosku vozidla, úder čelom môjho kamoša – šoféra o volant vozidla. Posledné dlhé
zatrúbenie umierajúceho plechového starčeka, u ktorého musel technik na STK a EK pred dvoma
mesiacmi doslova zavrieť oči, aby vozidlo prešlo kontrolami Ale so slovami, „že ak sa ešte raz s tou
rachotinou tu ukážeme, tak...“ No a potom vulgarizmy, bitka s technikom, veľký úplatok...
Každopádne, autíčko malo posledné dva roky života pred sebou. Nikto nepredpokladal jeho
predčasnú smrť práve dnes. Či včera? Ťažko povedať. Na hodinky sme sa nepozerali. Ešte jeden
záblesk. Vytrepali sme sa zo zdemolovaného vraku, hrozne sa rehotali, vykrikovali, že sme nesmrteľní
superhrdinovia, potom plač nad smrťou umierajúceho autíčka, ktoré stále tichšie a tichšie syčalo. Zo
spodu niečo vytekalo. Ale vtedy to bolo jedno.
Vtom zaprašťalo v strome. Zvuk vychádzal z miest nárazu. Stromom zatriaslo, až pár listov z neho
opadlo. A to bol apríl. Znova praskanie, ale tentoraz neustále. Vyzeralo to, že sa strom mal každou
chvíľou zvaliť priamo na nás!
„Vstávaj, ty hovado ožraté!“ zahučal som na kamoša a zatriasol ním, no on ma len opilecky
odháňal. Tak som ho schytil za nohy a rýchlo ho odtiahol čo najďalej. Vtom sa prebral a chcel mi niečo
vykričať, no keď zbadal rútiaci sa majestátny dub na zem, vstal a šprintoval so mnou v pätách ešte
ďalej ako najďalej. Strom sa s rachotom zrútil. A bolo.
Ocitli sme sa na starom asfaltovom povrchu cesty tretej triedy smerujúcej z našej obce k susedom.
Bola medzi dvomi lúkami, alebo medzi dvoma rovnakými, vyššie popísanými obrazmi.
A odrazu sme akosi preskočili tie stavy, ktoré som vyššie popísal. Sedeli sme na asfaltovej ceste a
so smútkom sa dívali na to dielo skazy. Vyvalený starý, ale majestátny, dub a kamarátove auto na
odpis. Bolo logické, že Blažej, tak sa volal, skryl oči do dlaní a rozplakal sa. A aby toho nebolo málo,
doleteli k nám odnikiaľ, teda od susednej obce, dve policajné autá, sanitka a jedno hasičské vozidlo.
Za jeden deň až príliš mnoho áut na túto cestičku.
Doktor zo sanitky, ďalší náš kamoš, nás prezrel a pri pohľade na tú spúšť, ktorú museli promptne
likvidovať hasiči, lebo z auta stále vytekali akési tekutiny, a namosúrené pohľady policajtov, usúdil, že
bude lepšie, ak nám tie naše dotrieskané hlavy skontrolujú v nemocnici. Tým oddialil našu kalváriu s
policajtmi len o pár hodín. Nezachránil nás však od dychovej skúšky, ktorá potvrdila u každého z nás
okolo dvoch promile alkoholu. To potvrdili aj odobraté vzorky našej krvi. Takže razom prišiel Blažej
nielen o auto, ale aj o vodičák. A to som ešte nevedel, že aj ja, Blahoslav, tiež prídem o svoj vodičák.
Ani sme sa nenazdali, a už sme sedeli na policajnej stanici. A tam sme sa dozvedeli, čo sme vlastne
vykonali. Tých zábleskov bolo akosi príliš veľa...
Podľa mozaiky, poskladanej z výpovedí našich poškodených susedov, spolupičov z krčmy,
miestneho krčmára a vodiča, ktorý počas vraždy toho nebohého dubu išiel so svojím autom okolo,
sme zistili, čo sa vlastne stalo. Včera, asi okolo 23:00 hod., sme vyšli v podguráženom stave z krčmy.
Ako sme sa dostali ku kamarátovmu autu, nebolo známe. Nikto nás nevidel a my sme si to tiež
nepamätali. Po nasadnutí do motorového vozidla značky Škoda Felicia zelenej farby, VIN... atď.
naštartoval Blažej vozidlo, a po pár metroch sme narazili do motorového vozidla značky KIA CEED
čiernej farby, VIN... atď., zničili mu pravý svetlomet či čo, poškodili nárazník... prestal som vnímať,
začala ma bolieť hlava, snáď omdliem... škoda na vozidle... opäť som radšej nevnímal.
Pri ďalšom pokračovaní mi takmer vypadli oči. Podľa svedectva prvých poškodených susedov som
si vymenil s Blažejom miesto a vozidlo som šoféroval sám. Chceli sme susedom údajne ujsť, tak sme
5