Facka, ktorá mi dopla na tvár štípala. Veľmi štípala. Na tvári som pocítila krv, „čo si sa neuhla?
Aká si sprostá!“
Zakričal a znova ma udrel. Zostala som stáť. Zostala som stáť a zostala som ticho. Aj keď z očí mi
prúdili slzy, z pier mi netiekla len krv, ale aj sliny - stále som držala. Ako hluchá dvere. A prečo?
Pretože keby som sa uhla, pretože keby som sa pohla, bolo by to horšie. Vedela som to. Cítila som to.
Strach ma ochromoval. Čokoľvek. A v ten moment došla polícia. Vraj sa už susedia nemohli pozerať
na to, ako ma facká. Ako mi rozbil nos. To bola za celých sedem rokov, čo som žila s otcom, jeho
jediná chyba, a tá mi zachránila život. Otec ma prvýkrát zbil doma. Na záhrade, nie v lese. Nie ďaleko
od zvedavých pohľadov. Bol ožratý a nevedel poriadne, čo robí. Krik privolal susedov, a tí s hrôzou
sledovali, čo sa deje. A to bolo naposledy, čo sa mi podarilo držať sa stromu. To bolo naposledy, čo ma
policajti prinútili odísť od rodičov a skončila som v detskom domove.
Potriasla som hlavou: „Zajtra pôjdem na pohreb a hneď odtiaľto zmiznem.“
Prikývol: „Poznám ten pocit úteku. Bol som na tom podobne. Ale možno je na čase odpustiť,“
povedal pokojne.
„Ty si odpustil? Ty dokážeš odpustiť?“
„Matke áno. Otcovi,“ zhlboka sa nadýchol, „neviem. Neviem ako. Ale keďže jeho zdravie nie je na
tom dobre, mal by som.“
„Obdivujem ťa. Ja ani jednému neodpustím. Až príliš stôp mám na tele,“ dodala som.
Zdalo sa, že ma chápe. Obaja sme si znova opreli hlavu o strom a odpočívali. Všetko bolo také
pokojné. Také tiché. Občas sa ozvalo žblnknutie na hladine jazera, ale inak bolo ticho. Ticho, ktoré
nám malo predpovedať nejaký problém. Ticho, ktoré nám malo predpovedať, že niečo je zlé.
„A je to tu,” pomyslela som si, keď som vchádzala do kostola. Jasné. Milujúca matka musí mať
pohreb v kostole. Pripomínalo mi to komédiu. A bolo to nad moje sily. Postavila som sa ku vchodu,
aby som čo najskôr mohla zmiznúť.
„Sadneš si ku mne,“ povedal otec a dotkol sa môjho zápästia.
Vytrhla som sa mu, ale celý kostol sa nás pozrel. „Do riti,” pomyslela som si a pokračovala som v
ceste. Vedela som, že je zle. Toto celé bol hlúpy nápad. Sadla som si na miesto, ktoré mi bolo určené
už pred mojím narodením. Vedľa svojho chorého otca. Začala omša. Za dušu nebohej, milujúcej
matky, ktorá obetovala život pomoci deťom. „Ooo, to sedí,” pomyslela som si.
Všetko prebehlo podľa plánu, pohreb bez sĺz, bez akéhokoľvek náreku, bez smútku, aj keď vnútro
chvíľu zvažovalo, či mi predsa len za matkou nebude ľúto. Človek má len jednu matku. Ale nie,
nebude.
Potom sa to zmenilo. Otec si vypil. Neviem kedy, dotiahol ma k stromu. Bil ma, nadával mi a ja
som sa nedokázala brániť. Strach ma ochromil. Ako je možné, že som sa zase dostala do tohoto stavu.
Do stavu sedemročného dieťaťa, ktoré sa nedokáže brániť? Som dospelá žena. Pozrela som do koruny
stromu, ktorá má vítala.
„Skapeš suka,“ započula som krik môjho otca.
Zavrela som oči a nechala sa unášať jemným vetríkom rovno do koruny stromu. Tam, kde som sa
cítila šťastná a slobodná.
10