Abdon 4/2018 Abdon 4_2018 | Page 21

bol veľmi láskavý a podporoval ma. Keďže som nemala plnohodnotnú rodinu, bol mi ako vlastný brat. Ochraňoval ma. Keď som urobila svoju osudnú chybu, veľmi som sa bála, že ma odsúdi, a nebude ma už chcieť vidieť. A zrejme aj to bol dôvod, prečo som sa odvážila vziať si život. Nedokázala som už žiť s takou vinou, a navyše som si nedokázala predstaviť, že budem bez neho. To by bolelo azda najviac. Vôbec neviem, čo sa sním stalo po mojej smrti, no podľa toho, k akému činu sa odhodlal, trpel. Môj pocit viny, ktorý pretrvával sa ešte viac prehĺbil, pretože som si zrazu uvedomila, že za jeho trápenie môžem ja a moje hlúpe rozhodnutia. Vina ma celkom zožierala. Nahlodávala moje srdce a moju dušu. Ponárala ju ešte do väčšej prázdnoty a temnoty. Christian sa na mňa stále uprene díval a asi čakal, čo sa bude diať. Spoznával ma, no zrejme sa desil mojich čiernych krídel. V tej chvíli sa vo mne odohrával vnútorný boj. Zároveň som nechcela viac predlžovať jeho trápenie a pomyslela som si, že bude pre neho smrť vykúpením, no na druhú stranu som to nedokázala urobiť, pretože som mala pocit, že takýto človek si zaslúži ešte jednu šancu, a navyše jeho blízkym by to veľmi, veľmi ublížilo, a to by ma rovnako bolelo. Vôbec som nevedela, čo mám urobiť. Stále som nad ním kľačala a chcela som ho aspoň upokojiť, objať, no nedokázala som sa stále ani pohnúť. „Zaslúži si žiť”, pomyslela som si nakoniec a verila som, že mu blízki pomôžu. Nebola som schopná človeku, ktorého som mala rada ako svojho brata, ublížiť a nie to ho ešte zabiť. Musí to zvládnuť. Moje telo sa zrazu uvoľnilo, a ja som okamžite vstala a vyletela von oknom do noci. Vôbec som netušila, či som urobila správne, no nedokázala som urobiť nič iné. Letela som nad mestom späť za Davidom na našu strechu a po lícach mi znovu tiekli osamelé slzy. Osamelé a beznádejné ako ja sama. Dosadla som na strechu. Dave tam nebol, a tak som sa len schúlila, objala som si rukami kolená a plakala nekontrolovateľným plačom, ktorý nie a nie prestať. Po chvíli plaču som za sebou počula dopad nôh a vedela som, že to bol David. Jemne som sa otočila. Stál kúsok za mnou, a mlčky na mňa pozeral svojím súcitným a zároveň ustarosteným pohľadom. Vyzeral, akoby na niečo čakal. Možno na to, že niečo poviem, alebo hoci len prikývnem. No ja som len pokrútila hlavou. Podišiel ku mne. „Čo sa tam stalo, Rose?“ Nevedela som, ako mám začať. Bola som mu stále otočená chrbtom, a on sa jemne dotkol mojich čiernych krídel. Bol to príjemný dotyk, akoby sa mi snažil dať svoju energiu, ktorej nemal na rozdávanie. „Dave...“ vzlykla som. „Nemohla som... ho... zabiť. Nedokázala som to.“ Premohol ma plač. Dave si ku mne prisadol a pohladil ma po ramene. Mlčal. A to som v tej chvíli oceňovala. „Odpusť mi to,“ plakala som. A on stále mlčal. 19