omylu je ako pri chôdzi čumieť do mobilu , naraziť si tvár do stĺpu kvôli nepozornosti a potom z toho obviňovať stĺp . Niektoré typy ľudí by sa po podobnom incidente ešte zlostili druhýraz , po pochopení toho , že za prvé vytočenie si mohli sami . Do istej miery je možnosťou voľby , či sa nazúrime znova , alebo či sa zasmejeme na svojej nešikovnosti .
Čitateľ si vie ľahko predstaviť , že ak vymenované dôvody „ prečo sa nenazúriť “ zlúčime do jednej veľkej množiny , budú spolu pokrývať naozaj širokú škálu situácií a nepokrytý bude už len malý zlomok . Keďže ku niektorým bodom z predošlého zoznamu mám špecifické myšlienky , pokúsim sa ich vysvetliť podrobnejšie .
Posledná zmienená motivácia -totiž možnosť dezinterpretácie- je dôvodom , prečo poznanie a porozumenie vnímam ako nesmierne cenné . Vychádzam z predpokladu , že vždy existuje nejaká hlbšia úroveň toho , prečo niečo hovoríme , alebo chápeme špecifickým spôsobom . A to isté platí aj o našich parťákoch . Keď máme „ výmenu názorov “, je ťažšie nepodľahnúť emóciám , avšak som za to , aby sme komplikované klbká nedorozumení trpezlivo rozmotávali . Súčasťou procesu je oddiaľovanie svojej reakcie až pokým podnet je spracovaný aj rozumom a logikou , a kým sa časti osobnosti spolu dohodnú na tom , čo najetickejšie môžeme urobiť . Uznávam , že to niekedy môže trvať aj dni . Jedine „ rozmotávaním klbiek “ však máme nádej vybudovať si porozumenie . Keďže si tento proces žiada trpezlivosť , oveľa častejšie sa stane , že náš parťák vybuchne už po niekoľkých vymenených vetách . Uverí svojmu prvému dojmu ( čo je spravidla tá najväčšia debilina ) a nevyberie si reagovať neskôr . Všetko si vysvetlí najhorším možným spôsobom a odmietne ďalej komunikovať – či na danú tému , alebo dokonca úplne . A potom si zdieľame smutné príbehy o tom , ako nás niekto na večné časy vyhnal , napríklad pre zlé názory ( aj keď sme vyjadrili ochotu ich zmeniť ), alebo pre zlé jednanie ( pričom nikdy nás na neho neupozornili ). Ehm ... no dobre . Drístam . Tie príbehy až také smutné nie sú . No iné zakončenie budú môcť mať iba vtedy , ak obe strany budú mať viac morálnej sily pracovať so svojimi nedostatkami .
***
Jedna z mojich skúseností sa viaže na moje podľahnutie veľmi agresívnym myšlienkam , ktorému ale predchádzalo mnoho vynaloženej trpezlivosti a tolerancie . Zistil som totiž , že o čo viac trpezlivosti , lojality a rozvahy som vložil do daného kontaktu , o to intenzívnejšie som sa potom nazúril , keď boli vyplytvané . Pretože ja zjavne musím nájsť logiku aj vo svojom hneve ... Vyplýva snáď z predošlého , že krásnym ideálom ( alebo aspoň vyšším stupňom ) emočnej vyspelosti je stav , v ktorom nám nevadí už ani to , že niekto premrhal naše najväčšie dary ? Princíp , ktorý tu vidím je , že som v hĺbke lipol na chápaní zmienených darov ako tých pravých , ozajstných hodnôt , na ktorých stojí môj pohľad na svet . Ak by to tak nebolo , ich premrhanie by som nemusel považovať za zradu , následkom čoho by ma nemalo čo rozzúriť . Vôbec teraz nechcem tvrdiť , že považovať lojalitu za „ absolútne pravú “ hodnotu je chybou . Skôr tvrdím iba to , že je zdravšie nepodľahnúť zúrivosti . Tiež sa zamýšľam nad tým , že ak by som preukázanej lojalite , trpezlivosti a predovšetkým pokoju predsa len nepripisoval až posvätnú hodnotu , zrejme by som naďalej ostal v pokoji , v zhode s taoistickým paradoxom : „ Netrvá na ničom z toho , čo dosiahol - a jedine tak to nestratí .“ A to je možné nazvať majstrovstvom minimálne v sebaovládaní .
***
16