T ÉMA MESIACA
Autor: Tomáš Beník
Betón Story
Tečie voda, tečie, a preteká nám pred očami tak rýchlo ako utekajúci čas. Vďaka takej rýchlosti sa
nedá ani len trochu pozastaviť, aby nám neutieklo príliš mnoho času zo života. Je teda aj spomínanie
veľkou stratou času? Asi len pre tých, ktorí sa nepoučili z minulosti. Potom začíname mať pocit, že sa
nikto z nás nepoučil. A čo tak spomínanie počas prúdenia tým časom? Ťažké otázky, však? Nech je,
ako chce, tentoraz budeme spomínať. Lebo udalosť, o ktorej budeme rozprávať, sa síce deje takmer
nepretržite, ale v tomto prípade mala tragický následok. Čo sa stalo v obci Valentovce a čo sa tam
zmenilo po štyroch rokoch?
Prišli sme na miesto, kde ešte sa pred štyrmi rokmi lúka premenila na nádherný les. A čo tu vidíme
dnes? Betón, asfalt, tehly... skrátka obrovskú zástavbu. Kto by si ešte spomenul, ako to tu nádherne
vyzeralo? Kto by si ešte spomenul, že tieto domy tu neboli odjakživa? Pravdepodobne už nikto. A
prečo by si vlastne nespomenul? Lebo tieto spomienky bolia? Alebo sa vždy zmenia na zlosť? Tak či
onak, pred štyrmi rokmi sa tu stali udalosti, na ktoré by sa zabúdať nemalo aj keď, opak je pravdou.
Nachádzame sa v novej časti obce Valentovce, ktorá nesie názov Nové Lúky. Aký výstižný názov
pre miesto, ktoré ani zelenú nepozná. Ba dokonca ju zlikvidovalo na večné časy. Iste, určite by sa
niekto ozval, že za každým domčekom je maličký priestor s ešte menším pľacom trávičky. No aj táto
trávička je takmer každodenne podrobovaná mučeniu v podobe kosenia a občasného polievania.
Možno by si mnoho z vás položilo otázku, prečo tam tú trávu vlastne majú? Nevedno. Snáď len kvôli
tomu, aby v očiach ďalších susedov vyzeral každý obyvateľ ako pravý dedinčan. Čiže je to brané ako
taká povinnosť. Snáď predpis z nepísaného Zákonníka pravého dedinčana. A ten pocit, keď človek
môže zamachrovať s novou drahou kosačkou...
Pred štyrmi rokmi bolo všetko inak. Keď sme sem z redakcie po prvý raz prišli, mali sme pocit,
akoby sme prišli do raja. Lúky kam len oko dohliadlo. A za nimi malý listnatý les. To ticho, dopĺňané
spevom vtáčikov, pôsobilo ako balzam na dušu. Bolo leto, bolo teplo, ale v tom lese bol perfektný
chládok. A najlepšie to bolo pri rieke, tiahnucej sa cez celý les a obec Valentovce.
Neboli by sme tomu ani uverili, keby nám tieto krásy neukázal pán Blažej Zdenkovič, rodák z obce.
Mocný päťdesiatnik, pracujúci v technických službách obce. Najradšej mal prácu v lese, a tak mu v
obci prischla prezývka Lesník. A musíme pripustiť, že sa tak aj správal. Vždy, keď padol strom cez
turistický chodník alebo cestu, bol tam ako prvý a odstraňoval škody. Poľovníkom pomáhal v zime
kŕmiť zver, vodohospodárom starať sa o rieku. Väčšinu z týchto činností nemal platenú. Jedinou
odmenou mu bola vďaka alebo pozvania na plesy poľovníkov. Chodil na ne, aj napriek odporu k
odstrelu zveri.
V dobe našej prvej návštevy sa pôvodne chystala veľká výsadba nových stromčekov na miestach
postihnutých veternou smršťou, ktorá sa cez les prehnala dva mesiace pred naším príchodom. Naša
reportáž mala pôvodne byť o tejto smršti, ale po príchode sme sa dozvedeli novú správu. Pán
Zdenkovič nám zdrvene oznámil, že majú vyrúbať polovicu lesa. Pri pohľade nám bolo jasné, že je to
vlastne tá druhá polovica, ktorá ešte nepadla za obeť veternej smršti.
5