bola katastrofa, lebo aj keď to možno nie je úplne zjavné, filozofi potrebujú knihy a texty rovnako ako
elektrikári káble.
Ale naspäť ku knihe. Nechcem tu ísť do textu samotného. Zatiaľ ostaneme len na povrchu knihy
a pozrieme sa na dve vety z experimentálnej básne Strácam sa, ktoré sú použité ako anotácia:
,,Nie som tu, aj keď môj odraz v zrkadle hovorí niečo iné.
Sledujem dianie okolo seba a mám pocit, že sa mením na parazita.“
Toto je veľmi zaujímavý pocit. Prečo? Pretože je vo svojej podstate filozoficko-nihilistický. Je to
rozdvojenie, rozdvojenie tela a subjektu. Vážne, normálne sa totiž vnímame ako jeden celok. Obyčajne
sme naše telo, spomeňte si, keď ste sa prvý raz pozreli do zrkadla. V tom momente bol pocit: ,,Áno,
to som Ja.“
A tento pocit je tu zničený. ,,Autor“ sa pozerá na niečo, čo nie je on. Čo to potom je? Objekt? Vec?
Stroj? Mäso? Ničota?
Vlastne to nie je celkom presné. On sa totiž nepozerá len do zrkadla, ktoré tu hrá rolu čepele,
ktorá definitívne prereže laná, čo každého prirodzene držia v normálnom behu žitia, on sa pozerá na
veľkú časť diania a cíti sa, akoby tam nepatril, akoby tam bol votrelcom, cudzincom vo svojom
vlastnom tele, vo svojom vlastnom ,,biotope“. A to je práve moment, kedy prestávame byť ,,vnímaní“
ako ,,normálni“ a sme odsúdení – i keď len samými sebou – ako nepotrební. Pýtate sa prečo?
A prečo nie?
Ako anotácia sú vybrané dve vety skvelé. Spomínaný pocit odcudzenia sa totiž ozýva naprieč celou
knihou. Nie, nie je to len diagnostika choroby, je to diagnostika a ,,liek“ ktorý vás zabije. Ale to sa ešte
len intenzívnejšie ukáže, keď sa nabudúce vydáme do textu.
24