Keď sme vošli do kostola zaváhala som; Teri zamierila k skupine ľudí, s ktorými som ju videla
predtým. Vpredu sedeli mama s ockom, ale ja som nemala chuť sa k nim vrátiť – nešli za mnou,
nehľadali ma. Nechýbala som im a keď som si spomenula na mamin upätý výraz a na slová, ktoré vždy
adresovala svojej sestre, zvrtla som sa a posadila som sa vedľa Teri. Zatvárila sa prekvapene, ale
neposlala ma preč; objala ma a potom si z vrecka kabáta vytiahla vreckovku, aby si osušila slzy. Vôbec
som si nevšimla, kedy začala plakať.
Z obradu samotného si veľa nepamätám; viem len, že veľa ľudí plakalo. Pamätám si, že mama sa
len raz obzrela, aby skontrolovala, kde som a keď ma uvidela, znechutene sa otočila späť k oltáru.
Počas pohrebu samotného som už stála vedľa mamy; bola zachmúrená ako obloha nad ňou, ale
nehovorila nič. Okolo nás padal sneh a zakrýval cintorín ľahkou, bielou pokrývkou. Vločky sa usádzali
na čiernych kabátoch, čerstvo vykopanej hline, umelých kvetoch a na rakve z tmavého dreva. Tenká
vrstva bieloby mi pripomínala pleseň, ktorá sa minulý rok objavila na stene v pivnici, kde sme
skladovali zemiaky a dlho sme sa jej nevedeli zbaviť.
Pamätám si kňaza, ako odriekal modlitbu. Pamätám si seba, ako som tam stála a myšlienky mi
stále zabiehali k narodeninovej oslave a sánkovačke, ktoré ma čakali.
Niekedy si želám, aby som si pamätala viac.
16