použitím logiky, pretože nie každý impulz z vonkajšieho sveta je rovnako veľký a rovnako
spracovateľný. Ďalej som sa začal sám seba pýtať nasledovné otázky: Prečo sa daní členovia zastávali
arogantného chovania? Vzniká nám tu nejaký kult ultrakorektného názoru, že všetko čo spravia ženy,
je vždy iba v poriadku? A tiež som sa pýtal najdôležitejšie otázky z tohto článku: ak daného chalana
považovali ostatní členovia skupiny za deformovaného, neschopného či nejakým spôsobom slabšieho,
prečo ho potom (došľaka!) potrebovali napádať? Čo je to za zvrátenú zberbu, ktorá potrebuje
napádať od seba slabších ľudí a kopať do nich? Škodoradostný postoj by som ešte dokázal
pochopiť – bol by to postoj, že niekto slabší odo mňa mi vlastne nemôže robiť konkurenciu. No do
nikoho slabšieho od seba predsa nebudem bezdôvodne kopať ani verbálne. Aj keď zachovávanie si
istého náskoku mi býva príjemné, snažil by som sa trpiacemu človeku aspoň trocha pomôcť a nie
pridávať mu ďalšie utrpenie. Zo všetkých daných „dokopávačov“ som bol znechutený. A neviem ktorý
druh „dokopávačov“ je horší – či ten, ktorý sa len potrebuje pokrytecky vybiť na internete a v realite
by tak nekonal, alebo ten sfanatizovaný, ktorý by bol rovnako agresívny aj zoči-voči. Pochopil som, že
týchto hejterov možno motivovalo neznášanie slabosti. No ak slabosť neznášajú až tak, že sa potrebujú
nenávistne prejavovať, len aby sa od nej dištancovali, potom ani oni nie sú vyrovnanými osobnosťami.
Slovo „dištancovali“ bolo kľúčové, pretože za ich útokmi mohol stáť podvedomý strach z toho, že budú
oni sami spojovaní (asociovaní) s daným slabým jedincom, čo sa báli dopustiť. A tak boli ich útoky
len volaním o pomoc a znakom toho, že sami nemajú tému vnútorne spracovanú – vášeň v ich
reakciách o tom svedčí. Autora príspevku nemohli vidieť objektívnymi očami, zjavne si na neho
projektovali svoje vlastné dôvody samo-vytáčania sa.
Priznávam, že slabosť vedela v iných kontextoch vyprovokovať aj mňa. Ja som sa však práve
v tomto rozhodol posunúť vpred. Uvedomil som si, že ak dokážem byť niečím vyprovokovaný, stáva
sa to mojou slabinou a nedokonalosťou, nástrojom ktorý môže byť použitý proti mne. Uvedomil som
si, že ak ma niečo provokuje, tak si tento negatívny pocit zaslúžim – dovtedy, pokým sa nezmením
natoľko, aby ma to už neprovokovalo. Dnes si už na budovaní takejto odolnosti príliš nedávame
záležať. No stačí si spomenúť na to, ako Miyamoto Musashi vyhrával svoje šermiarske súboje aj vďaka
trikom, ktorými rozhneval svojich sokov a voalá, hneď je tu motivácia zlepšovať sa v chladnokrvnosti.
Podobným prístupom k nevyprovokovateľnosti môže byť aplikácia konceptu „ani-ani“ Austina
Osmana Spare-a, teda zaujímanie vzájomne sa rušiacich protipólov. Tiež sa to prekrýva s radami, ako
jednať so schválne provokujúcimi „psychickými upírmi“, ak na nich veríte. V článku The Hero's Path:
How to Incorporate Magick Into a Busy, Real-World Schedule sa zas stretávame s tým, že Gurdjieff
potajme platil obťažujúcich ľudí, aby žili v jeho centrách a znepokojovali jeho študentov. Podobne
Jozef Karika spomenul schválne frustrovanie študentov od ich učiteľov v texte O (ne)slušnosti mágov.
To isté nám predsa robia naše životy aj samé – postrkujú nás a nútia ku prispôsobivosti, takmer až k
vnútornej beztvarosti. Ak rozpor reality a nášho chcenia začneme považovať za príležitosť na tréning,
ušetríme si tým aspoň časť utrpenia. Aké množstvá utrpenia by som si ušetril, keby som to isté začal
aplikovať už pred desiatimi rokmi?
Aby som uviedol odlišnú skúsenosť, zaspomínam si, prečo som z ufňukanosti bol obvinený ja.
Bolo to kvôli mojej neprestávajúcej kritike inej osoby. Samozrejme, celý dôvod prečo som v kritike
pokračoval, bolo moje očakávanie, že sa k nej subjekt postaví ako čestný a objektívny človek. A to sa
podľa môjho vnímania nestalo. Daná osoba pokračovala v odmietaní kritiky a ja som pokračoval
v jej dodávaní, pretože ma provokoval jej postoj nekritizovateľnosti. A nakoniec bolo moje
kritizovanie interpretované cudzou optikou približne ako „potreba chronického sťažovania sa
vyplývajúca z mojej detinskosti“. Na tomto vidno obrovský rozdiel v povahách ľudí. Niekto je dosť
26