Abdon 3/2018 Abdon 3_2018 - Page 16

„To muselo byť ťažké.“ súcitila som s ním. V začiatkoch sme museli zabíjať len tých najväčších hriešni- kov, teraz však na ničom nezáleží. Catherine – ktorú voláme aj Cath – vždy povie len „čo ťa to má čo zaují- mať, rob si svoju prácu“. Zabíjať ľudí bolí. Ale odpykávame si tento trest práve preto, že sme my sami do- kázali niekoho pripraviť o život, alebo preto, lebo sme chceli v sebe samých zabiť život. Trest slúži na to, aby sme to oľutovali. Ale na druhú stranu, je v podstate jedno, či to oľutujete, alebo nie, trest sa už nijako nedá zrušiť. Teda aspoň som o ničom takom nepočula. „Ani o tom radšej nechcem viac hovoriť.“ sklopil pohľad a keď znovu vzhliadol k mojím očiam, zračilo sa v tých jeho ľadovo modrých zúfalstvo a smútok. Tak veľmi som chcela, aby tam neboli takéto pocity, no sama som tomu nemohla nijako zabrániť. To bola naša bežná rutina. „Nechce sa mi tu zostávať. Nepôjde- me von? Noc je krásna.“ „Prečo nie?“ usmiala som sa. Trávili sme kopec času vonku nad mestom. Bol to náš relax. A to, že mô- žeme lietať je asi jediná výhoda celej našej posmrtnej existencie. Preliezla som okno a na pár sekúnd som voľne padala. Potom sa však moje krídla rozpäli a cítila som, ako sa vznášam v chladnom predvianočnom vzduchu. Sem-tam poletovali vločky. Lietanie je skvelý, oslo- bodzujúci pocit. Urobila som vo vzduchu malú piruetu. Keď ma zbadal Dave, ktorý sa práve objavil pri mne, jemne sa zasmial. Obaja sme dobre vedeli, čo nám lietanie prináša. Cítili sme sa ako vtáky, mohli sme letieť kamkoľvek sme chceli. Naše krídla sú veľmi silné a zvládnu veľkú vzdialenosť celkom hravo. Vzlietli sme teda s Davidom nad mesto, ktoré sa pomaličky ponáralo do hlbokej noci. Leteli sme ponad domy, vnímali svetlá z domov, ktoré presvitali cez okná. Keďže sa blížili Vianoce, ľudia trávili viac času so svojimi blízkymi a to bolo aj v mnohých domoch vidno. Neraz som sa pozrela do jedného z okien a zbadala som rodinu usadenú v obývačke. Rozprávali sa o uplynulom roku, chválili úspechy svojich detí, oslavovali to, že sú všetci spolu. Smiali sa rôznym historkám, vtipom. Pristavila som sa pri jednom z okien a pozoro- vala rodinu, ktorá spolu práve pozerala nejaký program v televízii, no i tak sa mnohí rozprávali. Nikto z nich ma nemohol vidieť, len ak by bol niekto v bezprostrednej blízkosti – teda ak by niekto zažil na vlastné oči – smrti. Taký človek nás môže vidieť. Ak je to naša obeť, je to pre neho ale o to ťažšie, pretože sa bojí. Pozerajúc tak do jedného z okien, pocítila som na svojom líci tečúcu slzu. Odvrátila som sa a ponáhľala sa za Davidom, ktorý bol len o kúsok ďalej. Posmrkovala som a nevedela som sa zbaviť tečúcich sĺz. „Rose, si v poriadku?“ ozval sa Dave ustarosteným hlasom. Zdvihla som pohľad a zbadala budovu len s jemne šikmou strechou, na ktorej by sa dalo sedieť. Neodpovedala som Davidovi, len som sa tam usadila a čakala, kým sa ku mne pridá. „Chýba mi.“ vzlykla som. „Chýba mi moja rodina. Môj život.“ „Chápem ťa. Som tu s tebou, Rose, veď to vieš. Nenahradí nám to naše rodiny a skutočné životy, ktoré sme si zničili, ale aspoň nie sme sami. Ale viem ako sa cítiš.“ Dave sa jemne dotkol mojej ruky a priateľsky si ma k sebe privinul až sa naše krídla spojili. Spomínala som na tie krásne časy, keď sme ako väčšina rodín dnes sedeli spolu v obývačke a rozprávali sa. Je síce pravda, že také niečo som zažila ešte ako malá, pretože môj otec odišiel keď som mala jede- násť. Takú skutočnú rodinu som mala ešte v piatich, možno v šiestich rokoch. Keď boli Vianoce, mama ra- da piekla a ja som jej so svojimi detskými ručičkami pomáhala tvarovať guľôčky z cesta. Oco aj s rodinou sedeli v obývačke a viedli rozličné rozhovory, ktoré som ako malá nevedela pochopiť, ale vždy som cítila dobrú rodinnú atmosféru a cítila som sa šťastná. Vianoce v siedmich rokoch môjho života boli smutné, pretože otec na štedrý deň prišiel až o deviatej večer s agresívnou náladou. Len tak-tak sme sa navečerali. Po večeri bol však ešte nervóznejší a potrebo- val si to dokazovať na mame. Plakala a jeho to ešte viac provokovalo. Udrel ju. Nemohla som sa na to len pozerať. „Oci, prosím, prestaň!“ povedala som. On však neprestával. Kričala som. Zúfalo som kričala a prosila ho, nech prestane. Nič. „Oci, prosím, prosím, PROSÍM, nechaj ju, PRESTAŇ!“ Neprestával a neprestával. Už si presne nepamätám, čo sa dialo potom, viem, že som sa ocitla v izbe a stískala si ruku, na ktorú som spadla, keď ma odstrčil. Viac si nepamätám, ale táto spomienka bolí dodnes. Práve preto, mi časy dobrej rodinnej atmosféry chýbajú ešte viac. A chýba mi mama. „Rose,“ vytrhol ma zo spomienok Dave. „No tak, neplač.“ „Prepáč.“ ospravedlňovala som sa mu a utierala si slzy do rukáva čierneho svetra. „Už zase. Prepáč mi to.“ 14