Abdon 3/2018 Abdon 3_2018 - Page 15

SERIÁL Autor: Elizabeth Zatratení (1. kapitola) Sedela som v okne, krídla stiahnuté, a mlčky, smutne, som pozerala na mesto, ktoré sa pomaly ponára- lo do tmy. Pouličné lampy sa zažínali a moju myseľ zasiahla spomienka ako ten najostrejší šíp. Spomenula som si na ten večer, kedy som sa bezradne pozerala na blikajúcu lampu na konci uličky, v ktorej som bola zbitá. Ubehlo odvtedy už takmer päť rokov no ešte vždy som sa nedokázala zbaviť tých spomienok. Zostávali v mojej duši zakliesnené a nedalo sa s nimi pohnúť. Odvtedy bol môj život, ak sa to teda dá nazvať živo- tom, naplnený smútkom a bolesťou. Oberala som hriešnikov o životy a získavala z nich ich posledné sily. No môj život bola prázdnota. V ten večer som našla starý dom, o ktorom hovorila tá záhadná silueta. Práve v ňom som práve bývala. Znovu bola tuhá zima a ulice mesta pokrývala vrstva krásneho, bieleho, ligotavého snehu. No ako anjel smrti som už necítila zimu. Sama som bola „stelesnením chladu“. Ten dom bol starý dvojposchodový. Je- ho omietka už opadávala a odkrývala tehlové steny. Okná boli dávno vybité a tak sa v nich dalo sedieť. Neustále som tak trávila dlhé noci. Ako anjel smrti nikdy v noci nespím, takže mi nič iné nezostáva len po- zorovať mesto a uvažovať nad tým, čo sa všetko udialo. A zrejme to je pravá podstata tohto trestu. Napriek tým ošarpaným stenám domu, som si to tu celkom obľúbila. Je to moje útočisko. Aj keď nikdy som neprestávala myslieť na svoj domov a moju mamu. Viete, bola som sa za ňou pozrieť o pár týždňov neskôr. Bola celkom zničená a už na nej bolo vidno, že zomierala. Bola som z toho veľmi smutná, pretože som sa z toho obviňovala. Utrápila som ju k smrti. No na druhú stranu by to bolo takmer také isté, ako keby som za vraždu skončila vo väzení. Bola som pre ňu všetkým a stratila ma. Neskôr zomrela. A ja viem, že kvôli trápeniu. Moju smrť veľmi ťažko niesla. Teraz pri pohľade na hviezdy som sa takmer nečujte rozplakala. Plač bol jediná možnosť, ako zo seba dostať nahromadený smútok. Napriek tomu, že od smrteľníkov si beriem energiu, odnášam si aj pocit vi- ny, smútku a ľútosti. Teraz som ani nevedela. ako na moju smrť zareagovali ľudia v meste. Predpokladala som, že sa stále rozširovali klebety. No keď som sa stiahla sem, prestala som vnímať ľudí. Bola som väčšinou v dome. Z myšlienok na ľudí v meste ma vytrhli tiché kroky. Spozornela som a pozrela som k dverám. Teda as- poň k tomu, čo z nich zostalo. Kroky sa sem blížili a tak som zoskočila z okna na nohy a pomaly sa priblížila ku dverám. Obyčajne sem nikto nechodí, len ak by to bol... A skutočne to bol on. Ďalší anjel smrti, za ktorým ma vlastne silueta v ten večer poslala. Volal sa Dave a keď sa stal anjelom smrti, bol v takých rokoch ako ja. Mal krásne, lesklé, havranie vlasy a ľadovo modré oči. Jeho bledá pleť bola krásna a čistá. Tiež bol celý v čiernom, takže sme sa k sebe perfektne hodili. Mal nádherný úsmev, ktorým mi dokázal dodať nádej. Potešila som sa, keď som ho zazrela ako kráča po toči- tých schodoch. Konečne nebudem sama, pomyslela som si. Stála som neďaleko od vchodu do miestnosti, v ktorej sme trávili všetok čas. O pá