„ Nie je ! Naša dcéra je mŕtva !" zareval .
Ustrnula som a šokovane vydýchla . Sledovala som , ako si mama zapcháva uši a odmietavo krúti hlavou .
„ Nie je mŕtva . Nie je ..." Pozrela sa na neho s pološialeným výrazom v tvári , „ Je tu ! Naša malá Chloe . Naše dievčatko ..." Prst sa jej triasol , keď ním na mňa ukázala . A jej triaška ma rozochvievala zvnútra akoby bola moja vlastná .
Náhrada za stratené dieťa , tá nálepka sa na mňa okamžite prilepila . Slzy ma v tichosti zradili , no rozhodne to dnes nebolo po prvý raz .
„ Ren ?" oslovila som ho potichu a hlas sa mi zachvel . „ Je to pravda ?"
Zahľadel sa mi do tváre , pohľad čiernych očí prenikol až do zničenej duše a uzrel to množstvo bolesti , ktoré som v sebe dusila len silou vôle . No i napriek tomu prikývol a čosi vo mne sa rozpadlo . Akýsi krehký pocit istoty a bezpečia sa roztrieštil , a nahradila ho drvivá neistota .
„ Takže som adoptovaná ?" Opäť mi odpovedal tým neznesiteľne tichým pokývnutím hlavy . „ Chápem ." Zahľadela som sa na svoje ruky a začala zvažovať možnosti .
Otec ma práve prakticky vyhodil z domu . Umyl si nado mnou ruky a tento problém – mňa , prenecháva Jackovi s Renom . Akoby som bola len obyčajné vecné bremeno , ktoré sa stalo priťažkým .
Mama je v koncoch , jej argumenty sú zmetené zo stola . Ruky sa jej chvejú , slzy máčajú jej peknú tvár a nervom hrozí kolaps z toľkého emocionálneho vypätia . Nedokážem sa rozhodnúť , čo jej ublíži viac – moja prítomnosť alebo odchod ? Čo z toho je dobré pre ňu a čo pre mňa ?
Vo svetle toho , čo sa deje v prítomnosti , sa moja minulosť v tomto dome zdala len ako pekný sen a odrazu som sa hanbila za to , ako som týmto životom neustále pohŕdala . Koľkokrát som sa sama pred sebou sťažovala na svoj život a bohatú rodinu ?! Aká hlúpa som len bola .
No nech už som si svoje možnosti preberala z akýchkoľvek strán , tak jedno bolo očividné - Jack mal pravdu . Nezáleží na tom , kam pôjdem a čo urobím , Oni ma nikdy nenechajú ísť . A tak mi nedali na výber . Ak chcem žiť , musím ísť s nimi . Ak chcem chrániť svoju ľudskú rodinu , musím čeliť temnote tej skutočnej .
A aj keby sa mi podarilo nájsť medzeru v systéme , otec ma tu nenechá žiť . Nebude riskovať , že by sa dnešný incident ešte niekedy zopakoval . A ja nemám kam inam ísť .
Rozochvene som sa nadýchla a vzhliadla . Dospela som k rozhodnutiu : „ Pôjdem ."
14