SERIÁL Autor : Raven J . Clark
Inferis : Neprebudená
4 . Kapitola – Je len jedna cesta
Keď bolo po všetkom , teda aspoň tak sa to navonok javilo , dom utíchol a ohrozenie pominulo . Jack zmizol i s bezvládnym telom Rolanda Baxleyho .
Ja som sedela schúlená na pohovke , na ktorú ma Ren zložil . Nerozprávala som , no ochotne som sa zabalila do deky , ktorú odniekiaľ vyhrabal .
Jack sa dostavil o pár hodín spolu so svitaním . Zdalo sa , že celý ten incident trval večnosť , ale v skutočnosti to bolo sotva desať minút . A keď sa Jack ukázal v hale , nedokázala som sa naň pozrieť bez toho , aby som ho nevidela zúriť nad telom svojho učiteľa . Kdesi vnútri som vedela , že to už nebol ten istý muž , no stále to bola osoba , ktorú som poznala .
No bol to vôbec ešte človek ? Na to som si odpovedať nedokázala , a teda som nemohla s čistým svedomím očistiť Jacka od zodpovednosti za jeho smrť .
Pokľakol ku mne a potichu sa mi prihovoril : „ Ako sa cítiš ?"
Vzhliadla som , no hneď sa aj odvrátila . V ústach som mala sucho , keď som sa pokúsila prehovoriť : „ Neviem ."
Bola to pravda . Netušila som , ako sa mám cítiť . Zúrilo vo mne príliš mnoho emócií , a každá sa pokúšala získať navrch . V jednu chvíľu sa o mňa pokúšala hystéria a s ňou spojený pominutý smiech . No vzápätí ma strhla do tanca zúrivosť z nespravodlivosti výberu osudu , a hneď na to sa mnou prelialo tsunami smútku a ľútosti . Ako by som sa teda mala cítiť ?
Opäť som k nemu vzhliadla . Tváril sa bezradne , akoby nevedel , čo v takejto situácii robiť . Vyzeral úprimne , no bolo mi jasné , že to nie je po prvý raz , čo plní misiu takéhoto charakteru . Nebola som ich prvá , a vo svojom zúfalstve som samu seba presvedčila o tom , že naše priateľstvo bol len klam na získanie mojej dôvery .
Čierne myšlienky sa mi voľne potulovali hlavou a nebolo zábran , ktoré by im stáli v ceste , a tak ma opantávali bunku po bunke , až sa moje puto k nim začalo rozpadať v prach .
Prišli ! Kričala na mňa nejaká moja časť , no tá druhá jej odpovedala : Lebo je to ich povinnosť ! Len ďalšia práca , ktorú je nutné vybaviť .
Znenazdajky sa otvorili vchodové dvere a do vstupnej haly vošiel otec . Mama šla tesne za ním . Obaja sa potichu zhovárali , keď vtom si uvedomili , že nie sú sami .
Na ich tvárach sa vystriedalo hneď niekoľko emócií . Od pobúrenia z prítomnosti chlapcov , až po prekvapenie , znepokojenie a strach pri pohľade na stav , v akom som sa nachádzala .
Nebola som síce zranená na tele , no moja duša bezpochyby krvácala . Mama vyrazila do útoku : „ Čo sa stalo ? Chloe , si v poriadku ?"
12