najvyššieho velenia. Tento útok bol jeho prvým. Do tej doby prechádzal len výcvikom a dôstojníckou
školou, čo mu vybavili jeho vplyvní rodičia. A tento človek mal veliť útoku. Velitelia pred ním boli
omnoho skúsenejší, na druhej strane, aké skúsenosti treba k priamemu postupu za smrťou? Aj tak
vždy pri útoku zomreli, takže vlastne ani tie skúsenosti akosi... A radšej to nechajme tak. Každopádne,
teraz som bol, vďaka svojej hodnosti, zástupcom tohto veliteľa. A ako som počul, on si chcel dať veľký
pozor, aby som neutiekol. Chcel ísť stále vedľa mňa, a v prípade zaváhania ma mal zastreliť. Žeby
dostal takýto rozkaz z vyšších miest?
Po dlhej delostreleckej príprave nastal útok. Celá útočná formácia bola zložená z nováčikov,
jediným skúseným harcovníkom som bol ja. Avšak všetci vedeli, kto som, a tak sa pohľady upierali na
mňa. Tentoraz som cítil, že ustúpiť len tak nebolo možné. Akosi mi dochádzalo, že tento deň by mal
byť pravdepodobne mojím posledným.
Winter zapískal na píšťalku a ja tiež. To bol signál k útoku. Vyliezli sme zo zákopov a postupovali
smerom k nepriateľovi. Spočiatku to išlo dobre. A odrazu to vypuklo. Ale to som už poznal. Paľba zo
všetkých možných hlavní. Naši začali padať húfne na zem, krv a kusy ľudských tiel lietali vzduchom.
Chcel som zaľahnúť, ale vtom som zbadal, že Winter išiel za mnou s revolverom v ruke. Nestihol by
som sa otočiť a zastreliť ho svojou puškou, alebo ho prebodnúť bajonetom. To sa nedalo. A tak som
urobil tú najnepochopiteľnejšiu vec. Začal som kričať a rozbehol som sa na zákopy. To nikto nečakal,
a tak sa všetci za mnou rozbehli. Vďaka dymu a neprehľadnej situácií nevedel veliteľ, kde som. A
potom ma našiel. Ležal som v jame po delostreleckom zásahu takmer uprostred územia nikoho,
možno o trošku bližšie k našim pozíciam. Spolu so mnou ležalo v tej istej jame ,a pár ďalších blízkych
jamách, niekoľko mužov. Nepriateľ si to nevšimol, a tak paľbu zastavil. Winter rýchlo vletel do mojej
jamy, no takmer sa sem nevošiel. V podstate si ľahol na nás.
„Bird!“ zajačal, keď si na nás ľahol. „Ako to, že nepokračujete v útoku? Zase chcete utiecť, vy
zradcovský pes?“
„Práve som zachránil asi tridsať mužov. Prikázal som im, aby sa ukryli v dierach po výbuchoch. A
pokúsim sa ich dostať naspäť k nám!“
„Ak sa o to pokúsite, tak vás ihneď zastrelím! A ostatných dám popraviť!“
„A čo si myslíte, že sa stane, keď vstaneme a postúpime? Tiež poprava! Ale od cudzích!“
„Bird! Som váš veliteľ! A vy musíte poslúchať moje rozkazy! Ak okamžite nevstanete a nepôjdete
do útoku, zastrelím vás, a potom nechám, ako hrdina, poslať vašej rodine list, že ste boli popravený
ako zradca! Čo si myslíte? Ako sa budú na nich potom doma pozerať?“
Než som sa stihol nad týmto zamyslieť, Winter vstal, zapískal na píšťalku a mocným hlasom zavelil
do útoku. Dúfal som, že ho okamžite nepriateľ zabije. To sa ale nestalo, a on ma s revolverom v ruke
prinútil vstať. Dúfal som, že nikto nevstane, no všetci vstali, a tak sme sa vydali do útoku. Rýchlo som
sa poobzeral okolo seba. Z toho obrovského útoku nás zostalo tridsať živých a ešte zdravých mužov.
A tamten blázon asi chce dosiahnuť, aby nás naozaj odpísali všetkých.
Bolo to rýchle. Spustila sa paľba a mňa čosi zrazilo na zem. Než som stratil vedomie, myslel som
si, že je to môj koniec. Nebol, a ja som sa prebral v poľnej nemocnici. Obrovská bolesť mojej ľavej ruky
ma prinútila sa na ňu pozrieť. Zistil som, že mi jej časť po lakeť chýba. Toto zmrzačenie spôsobilo, že
ma navštívili všetci velitelia, pod ktorými som slúžil. Akýmsi vtipkovaním mi naznačili, že je to trest
za moju „stratégiu boja“, ako to nazvali. Povedali mi, že na ostatných úsekoch frontu nastal prielom,
12