nejakú ukradnúť, nemusí byť plná peňazí, ale stačí, keď bude trošku pekná. Vlastne vôbec nevedel, či
nejaké peniaze ešte má. Izzy mala určite, mala bohatých rodičov, a čas od času jej nejaký groš darovali,
aj keď pravdepodobne vedeli, v akých sračkách sa nachádza. Rodičia sú zvláštni ľudia. Majú divný
vzťah k svojim deťom, ktoré sa dostanú na zlé cestičky. Na jednej strane ich nechcú podporovať, a
možno niektorí im prajú liečebňu či smrť. Na strane druhej majú výčitku, že ak nepošlú aspoň pár eur,
dieťa im umrie od hladu. Vôbec nepremýšľajú nad tým, že si za to kúpi drogy. Hlavne, nech nie je
hladné. Bodka!
Takže tridsiate narodeniny... všetko to začalo pred piatimi rokmi. Jeho myseľ sa odrazu prečistila
a všetky obrazy, vypovedané vety a tváre priateľov mal rázom pred očami ako čerstvo pustený film.
Diskotéka. Extáza. Skvelý pocit. Neodmysliteľná súčasť každej tancovačky, tá eufória, tá energia.
Vymenené telefónne čísla. Ďalšie podniknutie zábavy. Teraz už pervitín. Šňupal ho cez nos s
desaťeurovkou, na to si pamätal. A pamätal si aj to, že bol po ňom nesmierne nadržaný. Ako taký
králik. A Izzy! Odrazu sa mu objavila pred očami. Takže päť rokov sa už poznajú! Pretiahol ju na
dámskych záchodoch a nejaká slečna začala strašne vrieskať, keď ho tam uvidela. Hlupaňa. Potom
ďalšie stretnutie, teraz už ostrejšie. Mix rôznych drog... no a na koniec, asi dva mesiace po tom
všetkom, heroín. Najskôr ho šňupol. Potom jeho kamaráti prišli s injekciou. „Je to rýchlejšie, máš to
hneď,“ hovorili. A síce sa injekcií celkom bál, nechal si ju pichnúť. Osudová chyba.
Ledabolo si vyhrnul rukáv a pozrel sa na tie katastrofické žily. Rozpichané, ničím príťažlivé. Žily
starého sockára, ktorý kráča od dverí k dverám a nikde nemá domov. Nemá zázemie, ani ozajstnú
lásku, a už vôbec nie usporiadaný život. Zavrel oči a oprel si hlavu o lavičku.
Odrazu mu na kolene pristála niečia ruka. Otvoril oči a párkrát zmätene zažmurkal. Bol to jeho
kamarát Tom. Usmieval sa, jeho oči pripomínali oči naspídovanej veveričky po večerníčku na ČT1.
„Máš narodeniny, tak som si dovolil ti doniesť malú pozornosť,“ hovoril potichu.
„Počkaj, ako vieš, že mám narodeniny?“ opýtal sa takmer až paranoidne.
„Vediem si doma kalendár a každý rok si tam píšem narodeniny kamarátov.“ Tom akoby sa
uisťoval, že je to pravda, niekoľkokrát po sebe rýchlo pokýval hlavou. Úsmev mu stále nezmizol. Podal
mu ruku. V nej mal vrecko s bielym práškom.
Pochopiteľne, čo iné by mohol dostať na narodeniny? Megadávku najlepšieho heroínu široko-
ďaleko.
„Díky, si kamoš,“ odpovedal a vrecko si strčil do bundy.
„Prídi okolo šiestej domov, spravíme ti tortu! Bude ju piecť Alica, už sa na to teší,“ povedal Tom a
vstal. Ledabolo mávol na pozdrav. Kamarát mu mávnutie opätoval.
„Tak tortu, hovoríš,” myslel si. Zadíval sa na vrecko.
Teraz je ten správny čas.
Zliezol dolu na verejné WC. Teta sa práve dívala iným smerom, čo mu celkom prihralo do kariet.
Potichúčky sa popri nej preplížil až do kabínky, opatrne zamkol a posadil sa na dekel. Z bundy vytiahol
starú lyžičku, ktorú pre takéto prípady používal a prášok na ňu vysypal. Zahrial ho a keď sa rozpustil,
natiahol ho do striekačky. Nešťastne sa pozrel hore, akoby sa chcel spojiť s Bohom. Boh však mal na
práci iné veci a nie sledovať feťákov, takže sa mu nikto ani neozval. Smutne pokýval hlavou a obsah
injekcie si vpratal do stvrdnutej žily.
9