Abdon 2/2018 Abdon 2_2018 | Page 22

20
Sophie ma však neustále osočovala , nenávidela ma z neznámeho dôvodu . Možno práve preto , že som bola chudobná ? Vari chcela mať svet bez takýchto trosiek ? Dôvod už nikdy nezistím , no viem , že som jej posmech a nadávky znášala veľmi ťažko .
Malé mestečko , v ktorom som žila , sa hemžilo klebetami o mojom otcovi a o mame . Ba aj o mne . Všetci samozrejme vedeli , kto bol môj otec . A väčšina si myslela , že budem podobná jemu .
Práve jedného dňa sa stalo , že som už ten výsmech nezvládla . Mala som krúžok ručných prác a Sophie prišla k mojej lavici , zatiaľ čo som sa snažila z papiera urobiť vločku . Postavila sa pred lavicu a prekrížila si ruky na prsiach .
Pohodila blond vlasmi a odfŕkla si : „ Tss , to sa ešte odvážiš chodiť po svete s tým , ako vyzeráš ?“
Snažila som sa ju ignorovať . Vrela vo mne krv , no ani som sa na ňu nepozrela , a ďalej vystrihovala ornamenty z papiera . Ani som nepostrehla , kedy odišla , no viem , že mi stále dýchala na krk .
Keď som po hodine odchádzala tmavou uličkou pri škole , znovu ku mne prišla aj s partiou ďalších dievčat . Z ničoho nič ma začali mlátiť . Po niekoľkých ranách som spadla na špinavú , zablatenú zem , zvierajúc na hrudi svoju tašku , z ktorej začali vypadávať knihy a ďalšie veci , ktoré som potrebovala na krúžok . Kopali ma a mlátili , akoby som bola najväčší vyvrheľ na svete . Nikde nikoho nebolo . Všade bola tma , len pouličná lampa na konci uličky jemne poblikávala . Bola zima , a podvečer už bývala tma .
„ Pomoc !“ snažila som sa vykríknuť . Avšak nepomohlo mi to . Naopak , dostala som ešte viac . Nevedela som si predstaviť , ako dlho to vydržím , a ako dlho ma budú ešte biť . Celé telo ma bolelo .
Videla som nad sebou Sophiu , ktorá kopala najviac , a svoj ihličkový opätok mi zabárala do kože . Nazbierala som pár síl a poobzerala sa vôkol seba . Z mojej tašky vypadli aj ostré nožnice . Nahmatala som ich a zovrela ich v pästi .
Keď bola Sophie najbližšie , vyrútila som sa nožnicami oproti jej pľúcam . Ostré nožnice sa zabodli do jej kože , a rana na sivom tričku , ktoré odhaľovala rozopnutá zimná vetrovka , vytvorila tmavý potôčik krvi . Sophie prekvapene vyhŕkla a vzduch sa jej málil . Partia dievčat ju zrazu obkolesila . Sophie umierala . Mojou vinou . Bol to však jediný spôsob , ako sa oslobodiť . Schmatla som tašku a to , čo z nej vypadlo , a bola som odhodlaná okamžite vypadnúť . No otočila som sa na Sophie a zbadala som , že ústa jej zaliala krv . Namiesto stonania sa ozývalo len chrčanie .
A potom som sa rozbehla preč .
Bežala som tak rýchlo , ako mi to len bolesť dovoľovala . Utekala som domov , aby som bola od miesta svojho nezodpovedného činu čo najďalej . V ušiach mi stále znelo jej nezrozumiteľné , bolestné chrčanie , keď nemohla cez krv v ústach vypustiť z hrdla ston . Mesto bolo tmavé a prázdne . Sem-tam sa po ceste rútilo nejaké auto , a vtedy som sa nervózne obzerala , či to náhodou nie je polícia .
Už vtedy som si uvedomila , čo som urobila . Ako zle sa to so mnou môže skončiť . Veľmi som plakala a prosila pána Boha , nech mi odpustí . Nuž , každý človek má právo na život , a ja som ten život práve niekomu vzala . Aj keď mi Sophie ubližovala , toto som urobiť nemala . Slzy vytekali z očí a vzápätí zasychali na mojich lícach , ako rýchlo som utekala domov . Práve vtedy nastal ten okamih , kedy som sa začala nenávidieť . To , čoho som sa dopustila , je neodpustiteľné . Ba aj sebecké . Pomyslela som na moju mamu . Na to , ako ju týmto činom zraním . Hanbila som sa . A mala som za čo .
Keď som dobehla domov , zatvorila som za sebou vchodové dvere , no veľmi potichu . Nikde sa nesvietilo , a tak som si myslela , že mama už spí . Bývala veľmi unavená , a často prespala aj celý deň .

20