V LASTNÁ TVORBA
Autor: Bianka Knutová
Ráno, keď som sa zobudila ako kobra
Bol tmavý upršaný deň prázdnin, Vianoce, oslavy, sviatky. Vôkol nás rozvoniavali medovníčky a
rodina bola plná radosti a šťastia. Vládol pokoj a skvelá nálada. Večer, keď som si išla ľahnúť som si
zapla horor, pri ktorom som ani neviem ako rýchlo zaspala a prebudila som sa až ráno. Nádych.
Výdych. Ten počuť nebolo. Namiesto toho som iba počula to ako syčím. Syčím ako had. Chcela som
sa postaviť, no moje telo bolo obkrútené okolo nohy postele. Bol zo mňa hnusný plaz. Syčala som,
vypľúvala jed po celej posteli a mojich hodvábnych poduškách a otáčala hlavu za svetlom. Bola som
hnedočierna, mala som tenký, dlhý, vykrojený jazyk, z ktorého niečo podivné stekalo. Chcela som zísť
zo svojej postele no nešlo to. Z nohy postele som sa preplazila k lampe, ktorú som sa nejako pokúšala
zapnúť, aby som sa pozrela na to, ako vyzerám a privolala si pomoc. Vtom som sa, mojím dlhým
chvostom kobry, na nočnom stolíku zachytila o kábel z lampy a zhodila som ju. V tom momente
nabehla do izby mamka, či som v poriadku a čo sa stalo. Zasvietila svetlo v izbe a zrazu... Nečinne a
bez pohnutia ostala stáť na prahu dvier. Bez slova. Bez zvuku. Bez myknutia. Zľakla sa tak, že nevedela
vydať ani hlásku. Chcela som jej povedať, aby mi pomohla. Tak som sa k nej začala približovať.
Nervozita z toho čo zo mňa je, strach a napätie, všetko to vo mne vreo natoľko, že moje pohyby kobry
boli každou sekundou prudšie a rýchlejšie, čo mamke nahnalo ešte väčší strach ako len keď sme sa na
seba pozerali. Zišla som z nočného stolíka na podlahu a jemnými, tichými pohybmi som sa k nej
približovala. Po centimetroch. Pomaly. Ticho a vražedne. Mamka stála bez pohnutia až posledných
pár centimetrov. Pomalý pohyb plaza, na ktorého sa zmenila jej dcéra, ju desil. Zľakla sa ma. V tom
momente predo mnou zabuchla dvere. Bola som smutná, odsúdená za svoj výzor, za moju zmenu,
ktorú som nevedela ovplyvniť. Nemohla som predsa za to, čo sa so mnou stalo. Chcela som to
ovplyvniť no nešlo to. Chcela som to zmeniť, no moja snaha bola márna. Zrútil sa mi celý môj svet a
moje cítenie. Prišla som o to najdôležitejšie, čo som mala. Svoju mamu. To najdrahšie čo človek a
jedinec má v tomto negatívnom živote plnom vrážd a nenávisti. Dar mať mamu. Po hodinovom
vypľúvaní jedu, pri ktorom som vo vnútri duše kobry plakala, som si všimla pod dverami malú škáru,
cez ktorú som sa snažila prepchať do obývačky, v ktorej stále mamka sedela a čítala noviny. Sedela v
tom veľkom fialovom zamatovom kresle a čítala si jej obľúbenú rubriku o varení v dnešných novinách.
Snažila som sa prepchať cez škáru. Podarilo sa mi to. Strata najbližšej osoby vo mne vytvorila ešte
silnejší plameň lásky a zapálila u mňa oheň citov a v tom, ako som chcela naposledy svoju mamku
pobozkať na líce ako každý večer doposiaľ, som omylom vypustila z úst môj jedovatý žlto-červený jed
a svoju milovanú mamičku som nechtiac zabila. Stratila som zmysel života, stratila som radosť, cit,
lásku, milosť. Stratila som všetko. To najcennejšie čo mi odkedy som na svete, tento život ponúkal.
MAMU.
14