Abdon 12/2020 | Page 27

25
stretnutie so svojim Povolávateľom , tak sa tým vydáš na pospas každému , kto by o teba prejavil záujem .“
„ To nedáva zmysel ...“ dala som sa počuť .
„ Budú ohrozovať ľudí , na ktorých ti záleží ,“ pokračoval s čoraz väčšou naliehavosťou , akoby ma ani nepočul . „ Budú sledovať každý tvoj krok a striehnuť , aby ťa do Inferis dostali násilím !“ V jeho hlase bolo badať , že je rozrušený .
„ Povedal si , že si môžem zvoliť !“ zvýšila som hlas a v očiach sa mi zrkadlilo obvinenie .
„ Ale nepovedal som , že tvoju voľbu budú akceptovať ! Odmietnutím stratíš ochranu . Potom si na teba bude môcť robiť nárok ktorýkoľvek vyšší démon .“
„ Ako sa môžem odobrať do neznáma za niekym , koho ani nepoznám ?! Veď by mi mohol ublížiť !“ Znova mnou prenikol ten prazvláštny pocit ťahania , no tentoraz som ho silou vôle odohnala . To bolo po tretí raz v priebehu jediného dňa , čo sa ma zmocnil , a to sa mi ešte nikdy nestalo . Cítila som sa čoraz znepokojenejšia . „ Jack , ja neviem čo by som mala urobiť . Som zmätená a bojím sa ,“ priznala som už o čosi miernejšie .
„ Ibaže my už ťa dlhšie nedokážeme pred nevyhnutným ochrániť .“ V hlase sa mu ozývala bolesť , ktorej pôvodu som nerozumela .
„ Ako to myslíš ? Pred čím ste ma chránili ?“ zdvihla som k nemu pohľad ľadovo modrých očí .
„ Pred tebou , tvojimi spomienkami . Si príliš blízko , už na teba nemáme vplyv . A keď už o nás vieš , tak na nás budeš myslieť , a to ich k tebe pritiahne . Myšlienky sú nebezpečnejšie ako si myslíš ,“ apeloval na mňa , ale ja som sa to ešte stále pokúšala celé spracovať .
„ Ja ...“ nevedela som ako pokračovať . Bolo toho toľko ... Čo mám robiť ? Ako mám s týmto žiť ? „ Pomýlili ste sa ,“ vyslovila som potichu . „ Ja nemôžem byť tým , za čo ma máte .“
„ Máš stigmu ,“ vyslovil nežne a podišiel ku mne . Zdvihla som k nemu svoj pohľad , a on mi odhrnul belasé vlasy z pleca a zľahka pohladil znamienko za ľavým uchom .
Zachvela som sa a odstrčila jeho ruku . „ Je to len znamienko ,“ oponovala som mu . „ Nie je a ty to vieš .“
„ Neviem , a práve to ma desí !“ zvýšila som hlas , no hneď som sa aj ovládla a stíchla . „ Možno by si mal odísť ,“ dodala som po krátkej odmlke .
Prikývol , no v očiach mal nehu . „ Ak nás budeš potrebovať , tak zavolaj . Prídeme .“ „ Lebo som vaša práca ,“ vyštekla som a hneď to aj oľutovala . „ Lebo si naša priateľka ,“ opravil ma .
Odišiel a v izbe ma nechal samú . Slzy , ktoré ma už nejaký čas pálili zvnútra sa konečne predrali i navonok , a opäť mi zmáčali tvár .
***

25