Zmeravela som na mieste a plameň vo mne po jeho slovách náhle vyhasol . Hnev sa rozplynul v kúdole dymu a opäť sa ma zmocnilo sklamanie a smútok . Mala som pocit , akoby mi do tváre chrstol pohár ľadovej vody .
Takéhoto Jacka som nepoznala . Takto chladne sa na mňa nikdy nedíval , týmto tónom sa so mnou nikdy nezhováral . Práve teraz som Jacka nespoznávala , a táto jeho stránka predstavovala veľkú neznámu a odrazu som si bola istá , že ho takéhoto ani nechcem spoznať .
Zahľadela som sa do jeho známych očí , ktoré vo svetle posledných udalostí pôsobili neprístupne a cudzo , a vo vlastných ma popálili slzy , keď som u neho nenašla tú hravú jednoduchosť , s ktorou sa prepletal životom .
„ Nič sa nestalo !“ vyslovil dôrazne a jeho oči sa vpili do tých mojich . Celý svet sa zúžil a zostali len tie prenikavo zelené oči .
Zelené ? Hlavou mi preblesla myšlienka , že to nie je v poriadku .
Moje vedomie sa nemotorne predieralo hmlistým oparom vlastných myšlienok , ktoré sa zvláštne rozpúšťali a formovali . Ako stuha sa nimi vinul hlas tichý a hebký ako zamat . Cítila som , ako sa mnou čosi zakráda : „ Zabudni !“ šepkalo to . „ Zabudni !“
„ Nie !“ odstrčila som ho od seba a popritom si vymanila ruku z tej jeho . Myšlienky sa mi náhle vyjasnili a nadobudli jasné kontúry . Zmätená a plná emócií som na neho uprela rozostrený pohľad , za ktorého hradbou ma štípali slzy . „ O čo sa to pokúšaš ?“ vyslovila som obviňujúco s bolesťou , ktorá sa mi usadila na hrudi .
Jeho ruka sa ku mne natiahla v snahe uchopiť ma , no ja som len ustúpila . V celom tele som cítila nový pocit , ktorý mnou prenikal ako ostrie státisícov dýk . Pálil ako oheň , no bolel niekoľkonásobne horšie . Bol to pocit zrady .
„ Chloe ...“ na krátky okamih mu pohľad znežnel a podišiel bližšie v snahe zmocniť sa mojej dlane .
„ Nie !“ zahriakla som ho a bol to on , kto teraz skamenel . „ Nedotýkaj sa ma ! Už nikdy sa ma nedotýkaj !“ Slzy sa mi skotúľali po lícach a prebehla som okolo neho . To posledné , čo som z neho zazrela boli oči . Také známe a neznáme zároveň , no bezpochyby ranené mojimi poslednými slovami . Odrazu som sa cítila , akoby som mu vyťala za ucho , ale pocit viny som zatlačila za tú stenu strachu , ktorú vo mne incident stále udržiaval živú a dýchajúcu . Toto nie je Jack , akého poznám , a tej myšlienky som sa držala .
***
Bežala som naslepo , no domov to už nemohlo byť ďaleko . Postupne som spoznávala ulice po ktorých som šla a stretávala na nich spokojne trkotajúcich ľudí , ktorí sa pri pohľade na mňa tvárili ľútostivo . Slzy mi urobili pod očami tmavé machule , o ktoré sa zaslúžila , údajne vodeodolná , maskara . Z nosa mi tiekli sople , ktoré som si neustále utierala do rukáva mikiny a líca som mala rozpálené ako pec . Bežala som však celú cestu až do svojho domovského prístavu , kde som sa mohla pokojne zrútiť do postele a vyplakať sa do vyčerpávajúcej dehydratácie . Taký bol aspoň plán .
Dom , do ktorého som vkĺzla bol tichý a pokojný . Spomenula som si , že rodičia dnes šli na nejaký charitatívny večierok . Skopla som z nôh tenisky a vybehla do svojej izby . Otvorila som dvere a vrazila 22