SERIÁL Autor : Raven J . Clark
Inferis : Neprebudená
2 . Kapitola – Tiene sa odahľujú
Jack ma domov viedol obchádzkou , ktorú som nepoznala . Po celú dobu mi zvieral ruku vo svojej dlani a číhal na každý tieň , mlčal . To niečo nové , čo som v ňom zazrela , sa vytratilo spolu s tou Vecou . No i napriek tomu som mala neodbytný pocit , že sa to už niekedy stalo , že to nie je po prvýkrát , čo som zazrela túto jeho druhú tvár . Tá spomienka bola zahrabaná kdesi veľmi hlboko a neustále mi unikala . Pripadalo mi to ako nepodarená hra na schovávačku , ktorá sa odohráva priamo v mojej hlave .
Pocítila som známe vnútorné ťahanie , ktoré som nechala odznieť , tak ako som to vždy robievala . Ten pocit napínajúcej sa gumičky v hrudi ma znepokojil vždy , keď som ho pocítila , no keďže bol mojou súčasťou po celý život , naučila som sa ho ignorovať a nechať ho odznieť , keďže jeho príčinou neboli žiadne zdravotné problémy , tak som ho často pripisovala stresu .
Pozrela som na Jacka a uvedomila si , že ho vidím v novom svetle . Akosi som si ho nevedela stotožniť s tou veselou bytosťou milujúcou sladkosti . Toto už nebol ten istý chlapec , ktorý nám vždy vyjedol koláčiky . Tým som si nateraz bola istá . Tváril sa vážne a dospelo . Čeľusť zaťatá , v očiach blesky , ktorými spražil každého , kto sa na nás odvážil čo i len pozrieť .
„ Jack ?“ oslovila som ho naliehavo , no bez odozvy . „ Jack ?!“ vyslovila som ráznejšie a prudko zastala , pričom som trhla rukou .
Otočil sa ku mne , no stále ma zvieral ako vo zveráku .
Bojím sa ho , uvedomila som si náhle , keď ma jeho chladné oči prebodli . No ani strach mi nezabránila položiť mu tú najpálčivejšiu otázku : „ Čo to bolo ?“ vypadlo zo mňa s nezameniteľnou túžbou po pravde v hlase .
Cítila som , ako sa ešte vždy chvejem , nohy hrozili , že vypovedajú službu a srdce búšilo ako pri pretekoch . Teplo z Jackovej ruky tlmilo chlad , ktorý sa o mňa pokúšal , no so strachom si poradiť nedokázalo , práve naopak . No i napriek tomu všetkému , čo som pociťovala fyzicky , som sa spoliehala na naše priateľstvo a očakávala pravdu . Vysvetlenie .
„ Nič ,“ odpovedal chladne a jeho čokoládové oči sa zdali byť tvrdé a bez života rovnako ako zbytok jeho kamennej tváre .
„ Nič ?“ hlesla som sklamane a hruď mi stislo bolesťou . Chvíľu sme stáli a len na seba hľadeli . Moje sklamanie , des a túžba po pravde sa rýchlo pretavili na zžierajúci hnev . „ Tamtej veci hovoríš nič ?!“ zvýšila som hlas a plamenným hnevom mu oplácala jeho chlad .
„ Nemusíš byť hneď taká hysterická ,“ zahriakol ma podráždene s tým nič nehovoriacim výrazom na tvári . „ Teraz sa potrebujem sústrediť , tak buď taká láskavá , a počkaj s tým svojim : Prečo , na čo , za čo , na neskôr , prosím !“
21