Takže pomaly ubehlo desať rokov flámu či večierku,
kde sa všetkého v hojnosti užíva a zároveň hladuje.
Kde Zem stratila svoju mierku.
Kde zábava, klamstvo, strach, bieda či smrť panuje.
Kde miliarda už má málo núl.
Kde zatiaľ nekonečno miesta má tento úľ.
Kde sa usmievavé, spokojné a krásne tváre z obrazovky smejú,
ako keby nevedeli, aké hrôzy sa mimo obrazovky dejú.
Najväčšou hrôzou je život sám,
a preto je lepšie cez obrazovky dívať sa na tento flám.
Kde sa cení len krása, bohatstvo či úspech,
a bežný život, inteligencia, prirodzenosť či dobré skutky sú na smiech.
Nekonečný večierok, kde jedni spia v posteli a iní na zemi.
Kde jedni hulákajú o kŕmení druhých, no ich jedlo majú na tanieri.
Kde vojny vedú tí, čo hulákajú o živote v mieri.
Je to ten veľký bordel, kde sme len my.
Čo je to za večierok, na ktorom sa bavia len tí, čo nič nerobia
a ak robia, tak sa len robia, že robia?
Kde sú tí, čo pracujú, lebo sú nahraditeľní,
nepotrební, zbytoční, no pred chod civilizácie sú nenahraditeľní?
Mnohí tu kážu, lebo si to dovolili.
Jeden deň to, druhý ono... Kde tá pravda je?
A čo ešte tí, ktorých sme si vyvolili?
Každý káže a robí to, čo si myslí, že smie.
4