premočená som zaťala ruky do pästí a zvreskla na celú ulicu. Jediné pochopenie mala pre mňa obloha,
z ktorej sa valilo stále viac a viac vody. Autá len trúbili, aby som uhla z cesty.
Prvý šofér schytal prostredník a ďalší videl iba moje ústa otvárajúce sa v pravidelnom rytme.
„Choďte všetci doriti!“ zajačala som a utekala mimo kraj cesty, aby som sa vyhla ďalšiemu kúpeľu.
---
Po polhodine čakania na lepšiu situáciu, som sa na to predsa len vykašľal. Tetka sa medzičasom
začala hrať na mobile infantilnú pískaciu hru.
Noha mi dopadla do veľkej kaluže. Voda sa prevalila cez nekvalitné švy a moja ponožka sa
zaradovala toľkej vlahe, až mi zaštebotala. Po pár krokoch, kedy ma prekvapila ďalšia mláka, som to
vzdal. Vyzul som sa, mokré ponožky strčil do tenisiek a blok hodil do najbližšieho smetiaka, teda
lepšie povedané, tú masu, čo sa z neho stala. Šnúrky som zviazal spolu a tenisky si prehodil okolo
krku. Tenisky mi pravidelne búšili do hrude pri každom prudšom pohybe. Dážď sa zmenil na lejak
a cesty na rieky. Autá zázračne zmizli, možno ich zatopilo. Veľká križovatka, ktorá sa pred mnou
zjavila, zívala prázdnotou. Preťal som ju priamo v strede, aby som bol čo najrýchlejšie na druhej strane.
Domov mi chýbalo už len pár ulíc.
---
Dážď sa nezlepšoval, práve naopak. Mojej zničenej nálade to veľmi nepomáhalo. Premočené
baleríny som zabárala do mäkkej trávy, ako som si skracovala cestu cez park. Kabelku, ktorú som mala
prehodenú cez plece som chcela šmariť do trávy a nechať ju tam. Bola celá mokrá. Zničená, nadobro.
Bolo mi však ľúto toho, že by som zahodila aj všetky doklady, keďže v ruke som ich odmietala držať.
Po ceste som si mrmlala nadávky a ak by som bola akčný hrdina, tak by zo mňa šľahali blesky.
Aspoň by som nezmokla, pretože by sa tá valiaca voda zmenila na paru.
+++
„Ak by ste teraz čakali, že sa naše príbehy prepoja, tak by sme vás sklamali. Preto prestaňte čítať
a nechajte si tento príbeh vyšumieť dostratena. Ono to bolo totiž tak, že síce sme boli obaja v tom
istom daždi, ale každý z nás tam bol v inom čase.
Na prvé počutie, to asi nebude dávať zmysel. Ale tomuto javu sa v dnešnej vedeckej brandži hovorí
(ne)dážď. Neustále déjà vu opakujúcich sa vecí prebiehajúcich v tom istom čase a na tom istom mieste.
Ani mne to nedáva logiku, ale laicky vysvetlené... ten okamih, kedy máte pocit, že ste do niekoho
alebo niečoho narazili, ale uvedomíte si, že je to iba vzduch. V skutočnosti je to tá istá dimenzia, čas
a aj miesto, a predsa nie je.
19