Abdon 12/2018 Abdon 12_2018 - Page 9

časy. Po príchode do spomínaného mestečka sme zistili, že nám nikto nechcel pomôcť. Všetci pred nami zatvárali dvere. Chlapi chceli použiť svoje zbrane, no vtom sa pred nami vzali ozbrojení pruskí vojaci. Boli pripravení nás pozabíjať, ak z mestečka nezmizneme. Prekvapení a zdrvení sme odtiaľ odchádzali. Ja som ušiel pár krokov, no vtom sa mi akosi zakrútila hlava. Padla na mňa únava a všetky útrapy predchádzajúcich dní. Odpadol som na ulici, no nikto mi nepomohol. To mi povedala tá prekrásna žena, ktorá ma odtiahla do svojho domu. Volala sa Anna. Mama jej zomrela krátko po začiatku vojny v Rusku, a ona zostala sama. Živila sa ako práčka. Aj tak jej hrozilo, že jej mali zobrať dom. Keď som sa po dvoch dňoch prebral a pomaly sa začal uzdravovať, presvedčil som ju, aby išla so mnou do Francúzska. Ona však chcela ísť do Tirolska, pretože tam mala mať tetu. Aby som to skrátil, zamilovali sme sa do seba až na ceste z Pruska do Tirolska. Najprv som bol jej sprievodcom a ochrancom, a dodnes som jej manželom. Aspoň jednu pomoc som v ten čas vykonal. A vyplatila sa na celý život. Avšak tie predchádzajúce ma stále ničia. Na našej dobrodružnej ceste ma musela Anna učiť nemecky, pretože miestni nemali Francúzov v láske. V roku 1809 totiž vypuklo v Tirolsku povstanie, ktoré po veľkých úspechoch povstalcov napokon Francúzi porazili a ich vodcu, Andreasa Hofera, zastrelili. Preto som si musel zmeniť meno. Namiesto Louisa Marmonta sa zo mňa stal Ludwig Bertold. Teta, bohatá statkárka, ma našťastie prijala a zabezpečila mi nový život. Annu som si zobral, a po tetinej smrti som s ňou spravoval statok. A akoby to vyzeralo, že sa táto rozprávka skončila šťastne... Spočiatku som si musel dávať veľký pozor, aby som sa neprezradil. Našťastie som mohol svoju francúzštinu využiť na vyučovanie tých, ktorí o to stáli. Stačilo povedať, že sa mi pošťastilo študovať vo Francúzsku, no vďaka tomu odpornému Napoleonovi som musel odtiaľ pre svoje názory ujsť. Keď ku mne prišli moji kamaráti, a stále neviem, ako ma našli, každému som musel potom vysvetľovať, že sú to moji priatelia zo štúdií a nie tí, s ktorými sme dobýjali svet. A tie spomienky... Tie hrozné spomienky. Cítil som, ako mi postupne skracovali a vnútorne nivočili môj inak krásny život. A tak som vám, sediac pri okne v teple svojho statku, v skratke vysvetlil, prečo nechcem spísať svoje pamäte. Radšej na všetko zabudnúť... Ale to sa, bohužiaľ, nedá. A ak by som náhodou na niečo zabudol, tak mi to u toho tam hore určite radi pripomenú... 7