Abdon 12/2018 Abdon 12_2018 - Page 8

Medzitým v okolí rieky prebiehali ťažké boje. Tí poslední zúfalci, ktorým sa ešte chcelo bojovať, z posledných síl držali línie a snažili sa získať čas pre ustupujúce trosky tej veľkej a pyšnej armády. Mne to ale bolo jedno. Hneď ako som prešiel cez most, prisadol som si ku skupinke bedárov. Ešte nedávno to boli nádherní a neohrození cisárski vojaci. Teraz len sedia okolo malého ohňa a svojimi prázdnymi tvárami ho sledujú. Nič iné im nezostalo. Prisadol som si k nim a spravil som jednu z tých najhorších vecí. Zaspal som... Neviem, ako dlho som spal, no prekvapilo ma, že som sa zobudil v tej istej polohe a s kabátom na sebe. Zobudil ma ukrutný krik. Uvidel som, ako sa masy oneskorencov derú po moste, ktorý sa už na mnohých miestach prepadol. Toľko ľudí vo vode prosilo o pomoc, no už sa pre nich nedalo nič robiť. Vtom som zbadal vyššieho dôstojníka, ako pristúpil k mostu a podpálil ho. To isté sa stalo aj s druhým mostom. Apokalypsa prišla medzi nás. Na druhej strane už prvé kozácke oddiely obsadzovali breh a zabíjali alebo brali do zajatia nešťastníkov, ktorí tam ešte zostali. Toľko ľudí po zapálení poskákalo do rieky. Niektorí sa zachránili, no omnoho viac sa utopilo. Všimol som si, ako kúsok od brehu spadla do vody aj mladá mamička s malým dieťatkom v perinke. Topila sa a zároveň z posledných síl kričala o pomoc. Dieťatko, stále živé, sa snažila udržať nad hlavou. Bol som blízko. Mohol som jej pomôcť, mohol som aspoň to dieťa zachrániť. No zostal som stáť ako prikovaný. Čas na záchranu možno bol, pretože z tej strany a v ten moment do rieky spadla len ona. No napokon doplávali za ňou ďalší vojaci. A práve v ten moment sa k nim prirútila ľadová kra a všetkých strhla pod hladinu. Bol koniec. Pochytilo ma zúfalstvo z toho, čo som práve spôsobil. Až prisilno sa mi ten zážitok usadil v hlave aj s myšlienkou, že musím čo najrýchlejšie odtiaľto utiecť. A tak som šiel, zožieraný samým sebou. Na druhý deň som zistil, že náš slávny vládca nás opustil a odišiel do Francúzska. Údajne sa tam mal konať nejaký prevrat alebo čo. Opäť sa na svoju armádu vykašľal! Urobil tak aj v Egypte, a urobil to aj teraz. Podarilo sa mu tak zázračne vyviaznuť z obkľúčenia pri rieke Berezina, tak čo by to nevyužil, však? Cestou k ruským hraniciam sa mi ešte stala jedna vec. Stretol som Francoisa. Teda stretol. Videl som, ako práve kus od cesty niečo hľadal v polorozpadnutom voze. Najprv som nevedel, kto to je. Zistil som to až vtedy, keď sa k vozu prirútili traja kozáci na koňoch. Francois, hlupák jeden, vytiahol odniekiaľ pištoľ a jedného z nich zabil. Len čo kozák dopadol z koňa do snehu, vrhol sa ďalší kozák priamo z koňa na Francoisa. Chudák kričal o pomoc, lebo si všimol siluetu mňa na ceste. A ja som mu nepomohol. Čo mi sily stačili, rýchlo som odtiaľ odkráčal, no ešte som zbadal, ako mu ten kozák zabodol nôž do tela, zatiaľ čo ten druhý prehľadával voz. Krik ustal. Dodnes naozaj neviem prísť na to, ako sa mi podarilo dostať sa z Ruska do Pruska. Sotva som stál na nohách, no vedel som, že sa Rusi nezastavia na hraniciach. Určite budú chcieť Napoleona I. zničiť. O krátky čas sa tak stalo a všetci naši spojenci sa odrazu otočili proti nám. Prvé náznaky nepriateľstva som zažil po príchode do prvého pruského mestečka za hranicami. Prišiel som tam s pár ďalšími úbožiakmi, ktorých som stretol tesne pri hraniciach. Pôvodne chceli ísť pomáhať brániť svojich ustupujúcich druhov, ktorí boli ešte ďaleko, no napokon si to rozmysleli a zbrane si šetrili na horšie 6