Rusko je naším podrobeným spojencom. Tak kde je problém? Na druhej strane kanálu La Manche.
Tým bola Veľká Británia. Obrovský ostrov, ktorý bol tak blízko, no zároveň tak ďaleko. Zbytočne
pripravoval Napoleon I. plány na útok. Márne staval lode. K útoku nikdy neprišlo. No námorná
blokáda Veľkej Británie, ktorú si Napoleon I. vynútil od ostatných podrobených krajín, nestačila. To
prekliate kráľovstvo neustále prekvitalo. Ba dokonca úspešne podporovalo povstalcov v Španielsku!
Neustále boli o krok pred nami. Poslednou kvapkou bolo údajné zistenie, že Rusko tajne prijímalo
britské lode do svojich prístavov! A tak náš cisár nariadil útok, ale nie na Britániu. Mali sme zaútočiť
na Rusko.
Dodnes neviem, prečo sme naozaj na tú, snáď nekonečnú, ríšu zaútočili. Bolo to naozaj len kvôli
porušeniu blokády, alebo sa Napoleon I. bál Alexandra I. natoľko, že ho chcel vidieť ešte viac
podrobeného? Jeden môj preživší priateľ mi pred pätnástimi rokmi povedal, že sme mali zničiť cársku
armádu, obsadiť Moskvu, podpísať s cárom mier a zaútočiť na Indiu, najbohatšiu britskú kolóniu. Asi
si náš cisár opäť myslel, že keď zaútočí na Indiu podobne ako kedysi na Egypt, tak položí Veľkú
Britániu na lopatky. Ukrutne sa mýlil vtedy, a mýlil sa aj v tom druhom prípade.
Nech bol dôvod akýkoľvek, pri rieke Nemen sa nás zhromaždilo údajne okolo 650 000 vojakov.
Odrazu sme boli najväčšou a najsilnejšou armádou na svete! Len škoda, že len určitá časť mužstva
bola z Francúzska. Ostatok tvorili vojaci z podrobených krajín, alebo z krajín, ktorým cisár nasľuboval
modré z neba. Rakúšania, Prusi, Poliaci, Bavori... Neuveriteľná spleť jazykov. Ako v tom biblickom
Babylone pod tou povestnou vežou... Už vtedy som akosi začínal cítiť, že to nepôjde tak dobre ako
kedysi. No bolo nás veľa a svet nám ležal pri nohách. Išli sme si po ešte viac, a nič nás nemohlo zastaviť.
Moja hrdosť dosiahla najvyššieho možného bodu.
Od 24. júna, kedy sme prekročili mosty cez rieku Nemen, po obsadenie Moskvy išlo všetko celkom
dobre. Nepriateľ stále ustupoval až k Borodinu, kde sme 7. septembra zničili v krutých jatkách ruskú
armádu a 14. septembra sme obsadili Moskvu. Akosi som si nevšímal, že sa naše rady stále prerieďujú,
aj keď sme do tej slávnej bitky boli v pár šarvátkach s nepriateľom. Ukázali sme mu to aj v Smolensku,
keď sme mesto vypálili do tla. Akosi som si nevšímal, že koní máme v dôsledku tvrdej klímy stále
menej, že nepriateľ podozrivo ustupuje a to, čo nezobral, to spálil. Akosi som si nevšímal, že naše
porcie boli stále menšie a menšie. Moskva bola už na dosah. A ňou aj to pyšné cárske Rusko. Tešili
sme sa pri predstave, že sa Alexander I. bude pred nami plaziť na kolenách, a my sa vrátime do
Francúzska nielen ako hrdinovia, ale aj ako boháči. Tentoraz sme nechceli my nechať niečo
nepriateľovi. Pri rabovaní vyľudnenej Moskvy sme si pomáhali, ako sa len dalo. Aj nepriateľ si
pomohol. Podpálil vlastné mesto.
Od podpálenia Moskvy sa pre nás začalo peklo. Zima prišla o čosi skôr, no čo bolo ešte horšie,
Alexander I. nechcel podpísať mier. Niekde v okolí Moskvy chystal generál Kutuzov armádu a jeho
oddiely prerezali všetky zásobovacie trasy do Moskvy. Keď napokon naše oddiely našli nepriateľský
tábor, utrpeli prvú vojenskú porážku v tomto ťažení. Zima bola stále silnejšia. A tak sme mesiac po
obsadení Moskvy sledovali vzďaľujúce sa mesto, ktoré bolo navyše stále v plameňoch. Náš cisár
4