T ÉMA MESIACA
Autor: Tomáš Beník
Radšej na všetko zabudnúť
Oheň svojím nezvyčajne pokojným tempom menil drevo v krbe na popol. Prinášal do môjho domu
teplo a nádherný pokoj. Tak sa dalo najlepšie bojovať so silným snežením tam vonku. A ako krásne sa
na tie nekonečné zástupy vločiek pozeralo. Sami o sebe neboli ničím. Len spolu vytvárali celok,
meniaci krajinu len na jemné obrysy na bielom papieri. No maliar príde tento obraz namaľovať až na
jar budúceho roku. Roku 1843. Ach! Kde sú tie časy, keď som bol mladý? V súčasnosti mám už 60
rokov, a len ten tam hore vie, ako dlho ešte potrvá moja cesta. Ako dlho ma ešte budú zvnútra zožierať
spomienky na jednu ohavnú dobu, ktorá spravila zviera aj zo mňa? Ach! Pokoj je razom preč. A ani
oheň či pohár dobrého vína ho nevrátil. Takéto budú sviatky narodenia nášho Pána? Veď sme predsa
boli vyzývaní, aby sme sa ponorili do seba a zamysleli sa nad svojím životom, aby sme ho mohli zmeniť
k lepšiemu. Ja toto nepotrebujem! Ja by som najradšej zmenil minulosť! Lebo súčasnosť je stále taká
istá.
Koľkokrát ma vyzývali, aby som o tom ťažení napísal memoáre. Koľkokrát za mnou prišlo tých pár
starých kamarátov z vojny, aby sa so mnou o tých časoch porozprávali? Ako si ktokoľvek mohol byť
istý, že budem o svojich spomienkach rozprávať? Najradšej by som ich zabudol! Bohužiaľ som už dosť
často rozmýšľal aj nad myšlienkou, že by som tie spomienky vyhnal z hlavy guľkou. Len škoda, že som
sa za tých tridsať rokov ešte nedostal k poriadnej strelnej zbrani.
Všetci boli nadšení, keď mohli rozprávať o dobách, keď s Napoleonom Bonapartom prevalcovali
celú Európu. Aj ja som bol nadšený. Ale len do určitej doby. Ja, Louis Marmont, seržant Grande Armeé.
Svoj krst ohňom som zažil počas druhého ťaženia do Talianska. Bojoval som v Španielsku, videl som
utekajúcich Rusov a Rakúšanov od Slavkova, podrobených Prusov a pošťastilo sa mi na okamih uvidieť
samotného ruského cára Alexandra I., ako prichádzal pri meste Tylža na rieke Nemen prosiť už cisára
Napoleona I. o mier. Vtedy som bol hrdým bojovníkom, a nehľadiac na svojich mŕtvych kamarátov
som sa hnal do útoku na bodáky. Zranený som bol len dvakrát, a to som mal len rany na tvári. Dodnes
mi ich pripomínajú jazvy na lícach. Na tie som hrdý. A bol by som neustále hrdým vojakom, keby
neprišlo to hrôzostrašné ťaženie. Dodnes mávam z tej doby nočné mory a ťažké pocity viny, ktoré
nedokázal zotrieť ani len kňaz v spovednici. Keby bol len jeden. Už mnohým kňazom som predostrel
svoje ťažké hriechy z toho roku, a oni mi ich odpustili. Ale odpustil mi ich aj Boh? Je azda to moje
trápenie pokáním za to, čo sa vtedy na tých zamrznutých pláňach udialo?
Tragédiu z roku 1812 začala nervozita nášho milovaného cisára a veliteľa. Mnohokrát som sa už
pýtal, z čoho bol stále nervózny? Celú Európu až k hraniciam Ruska sme predsa ovládali my. Samotné
3