Abdon 12/2018 Abdon 12_2018 - Page 5

T ÉMA MESIACA Autor: Tomáš Beník Radšej na všetko zabudnúť Oheň svojím nezvyčajne pokojným tempom menil drevo v krbe na popol. Prinášal do môjho domu teplo a nádherný pokoj. Tak sa dalo najlepšie bojovať so silným snežením tam vonku. A ako krásne sa na tie nekonečné zástupy vločiek pozeralo. Sami o sebe neboli ničím. Len spolu vytvárali celok, meniaci krajinu len na jemné obrysy na bielom papieri. No maliar príde tento obraz namaľovať až na jar budúceho roku. Roku 1843. Ach! Kde sú tie časy, keď som bol mladý? V súčasnosti mám už 60 rokov, a len ten tam hore vie, ako dlho ešte potrvá moja cesta. Ako dlho ma ešte budú zvnútra zožierať spomienky na jednu ohavnú dobu, ktorá spravila zviera aj zo mňa? Ach! Pokoj je razom preč. A ani oheň či pohár dobrého vína ho nevrátil. Takéto budú sviatky narodenia nášho Pána? Veď sme predsa boli vyzývaní, aby sme sa ponorili do seba a zamysleli sa nad svojím životom, aby sme ho mohli zmeniť k lepšiemu. Ja toto nepotrebujem! Ja by som najradšej zmenil minulosť! Lebo súčasnosť je stále taká istá. Koľkokrát ma vyzývali, aby som o tom ťažení napísal memoáre. Koľkokrát za mnou prišlo tých pár starých kamarátov z vojny, aby sa so mnou o tých časoch porozprávali? Ako si ktokoľvek mohol byť istý, že budem o svojich spomienkach rozprávať? Najradšej by som ich zabudol! Bohužiaľ som už dosť často rozmýšľal aj nad myšlienkou, že by som tie spomienky vyhnal z hlavy guľkou. Len škoda, že som sa za tých tridsať rokov ešte nedostal k poriadnej strelnej zbrani. Všetci boli nadšení, keď mohli rozprávať o dobách, keď s Napoleonom Bonapartom prevalcovali celú Európu. Aj ja som bol nadšený. Ale len do určitej doby. Ja, Louis Marmont, seržant Grande Armeé. Svoj krst ohňom som zažil počas druhého ťaženia do Talianska. Bojoval som v Španielsku, videl som utekajúcich Rusov a Rakúšanov od Slavkova, podrobených Prusov a pošťastilo sa mi na okamih uvidieť samotného ruského cára Alexandra I., ako prichádzal pri meste Tylža na rieke Nemen prosiť už cisára Napoleona I. o mier. Vtedy som bol hrdým bojovníkom, a nehľadiac na svojich mŕtvych kamarátov som sa hnal do útoku na bodáky. Zranený som bol len dvakrát, a to som mal len rany na tvári. Dodnes mi ich pripomínajú jazvy na lícach. Na tie som hrdý. A bol by som neustále hrdým vojakom, keby neprišlo to hrôzostrašné ťaženie. Dodnes mávam z tej doby nočné mory a ťažké pocity viny, ktoré nedokázal zotrieť ani len kňaz v spovednici. Keby bol len jeden. Už mnohým kňazom som predostrel svoje ťažké hriechy z toho roku, a oni mi ich odpustili. Ale odpustil mi ich aj Boh? Je azda to moje trápenie pokáním za to, čo sa vtedy na tých zamrznutých pláňach udialo? Tragédiu z roku 1812 začala nervozita nášho milovaného cisára a veliteľa. Mnohokrát som sa už pýtal, z čoho bol stále nervózny? Celú Európu až k hraniciam Ruska sme predsa ovládali my. Samotné 3