Abdon 12/2018 Abdon 12_2018 - Page 18

„Shelly,“ zavrčal jej manžel a pokýval hlavou. „Nenecháme ju tu samu,“ ozvala sa malá Clary. „Sľúbila narúbať drevo, však?“ Prikývla som. Chápala som, prečo to ich otec robí. Nesmie ma nikto vidieť. Som tu, ale nie som tu. Nesmie nikto vedieť, že ma prijali. Cudziu ženu, ktorá až príliš dobre vychádza s jeho synom. S jediným synom, ktorý má pred sebou lepšiu budúcnosť ako ženu, ktorá robí mužské práce. To sa nepatrí, a jeho syn musí mať ženu ako je jeho matka. Milú, vrúcnu a ženskú. Pozrela som sa na Benjamina. Zase na mňa pozeral. Zase s tým láskavým, milým pohľadom, pri ktorom sa mi rozbúchalo srdce. „Choďte rúbať,“ ozval sa nakoniec otec. „Prečo to robíš,” spýtala sa jeho žena. „Žena, ticho,“ zavrčal a zamračil sa Ben. „Idem. Len pokoj. Pamätajte si,“ povedala som hrdo a sebavedomo, „máte len jednu rodinu. Vážte si ju. A hlavne vašu ženu. Nebude tu večne.“ Nemala som čo stratiť. Akonáhle odídu z domu, dokončím svoju prácu a odídem. Vďaka rúbaniu som našla dosť pevné drevo, ktoré poslúžilo na spodok mojich topánok. Stará kožušina, alebo skôr zbytky z kožušiny, ktoré otec Ben nechcel, som použila na obalenie dreva a zdvihnutie okraja, aby som z nich dostala čižmy. Čižmy, ktoré by mali vydržať aj v tomto hroznom počasí. Aby vydržali sneh, vodu, a aby mi bolo teplo. A nakoniec mi mama Shelly dala kožušinové šaty ako vďaku. Nechcela som ich, ale nakoniec som ich prijala. Bola to pomoc a postrčenie, ktoré som v momentálnej chvíli potrebovala. Vedela som, že ešte nie som pripravená čeliť chladu a mrazu. Vedela som, že sa mi bude ťažko zvykať na tie chladné a opustené noci. „Pomôžeš mi?“ ozval sa za mnou Benjamin. Pozrela som mu do očí a prikývla som. Chytila som jeho motýlik do rúk, a šikovným pohybom som mu ho zaviazala a upravila tak, aby bol rovno. „Neodchádzaj,“ povedal s obavou v očiach. Prekvapene som na neho pozrela a nežne sa dotkla jeho hrude. Aj cez košeľu som cítila, akú ju ma horúcu a pevnú. So slzami v očiach som mu pozrela do očí. „Benjamin,“ ozvala sa Clary. „Už ideme,“ povedala a skákala okolo brata. „Choď ešte za mamou,“ povedal. Benjamin sa naklonil, ale ja som ustúpila o dva kroky. „Benjamin,“ zavrčal jeho otec. Sklonil hlavu a odišiel. „Slečna,“ povedal a pozrel na mňa. „Myslím,“ začal. „Nenamáhajte sa. Viem presne, čo mám spraviť a spravím. Nechcem byť viac na ťarchu.“ „Ja som,“ začal, „nie ste ešte v poriadku.“ 16