Abdon 11/2018 Abdon 11_2018 | Page 7

som ich mohol v správny čas zradiť. Tiež som bol účastníkom v mnohých eskadrách, ktoré už išli zatýkať. Nuž, kopy a kopy záslužnej práce v mene slobody. A odmena? Peniaze ma nezaujímali, aj keď som ich s radosťou prijímal. Hlavnou odmenou ale bol ten pohľad na popravy nepriateľov, ktorých som pomáhal dostať. A bonus k odmene? Moja vlastná poprava. Žiadne vyhnanstvo, žiadne väzenie. Len smrť... Nariadil ju sám Maximilián Robespierre, vedúca osobnosť jakobínov a aktuálne aj celého Francúzska. Čo tam po nejakom Výbore pre verejné blaho a iným sprostostiam... Robespierre bol všetkým! Možno sa stále snažil označovať za občana, za rovného. V mojich očiach to bol Primus inter pares čiže Prvý medzi rovnými. Človek, ktorý tak nenávidel tú prehnitú a skazenú šľachtu, že sa sám začal obliekať do jej honosných šiat. Svojich najbližších spolupracovníkov pomaly odstraňoval lebo vedel, že len vďaka nim sa dostal k moci. Každý odpor nechal nemilosrdne likvidovať vybranými ľuďmi. Povstania boli väčšinou utopené v krvi. Skrátka, k slobode sa pridalo ďalšie slovo – teror. To najbrutálnejšie obdobie v dejinách Francúzska. A čo ja? Po pridaní slova teror k môjmu ponímaniu „slobodného“ sveta som akosi precitol a začal sa na všetko dívať inak. A to je tá najhoršia vec pre ľudí mne podobných. Vystrčiť hlavu z pomyselnej škrupiny, v ktorej je svet úžasný, a vidieť skutočné diania. Snáď môže za to precitnutie aj veľká únava zo záslužnej práce, ktorú som nie pre slobodu ale pre blaho ľudu robil. Pracoval som v podstate nepretržite. Ak som spal pár hodín, tak to bol zázrak. Už sa ani nedali spočítať tie razie, zatýkania, vypočúvania, krik vypočúvaných, zabíjanie odporcov revolúcie... či vlastne slobody... či vlastne blaha ľudu. Aj pri tejto retrospektíve som z toho mierne osprostel. Malo to len dve výhody. Za prvé, že som spoznal mnoho miest Francúzska, aj keď viac v ohni a krvi ako vo svojej skutočnej nádhere, a za druhé, tá účasť na popravách... To bola tá satisfakcia a oddych, ktoré mi dodali sily do ďalšej práce. K tomu sa pridal pocit spokojnosti, pretože som bol mnohokrát pochválený od nadriadených a aj od samého Robespierra. Raz som mal dokonca možnosť vykonať pod dohľadom kata popravu jedného nepriateľa štátu. A to som s ním ešte pred pár hodinami popíjal v jednej krčme blízko popraviska. Bol som šťastný a podľa seba „slobodný“. Zlom prišiel pár dní pred príchodom roka 1794. Stál som opäť na čele jasajúceho davu pri poprave nejakej mladej ženy. Vôbec som nemal tušenia, čo spáchala, pretože ju som nezatýkal. Tá žena plakala a prosila kata, aby ju ušetril. Akoby si nechcela pripustiť, že je to márne. Kľačala na zemi a prosila dav, aby ju zachránil. Pískanie, nadávky a popoháňanie kata boli jasnou odpoveďou. Odrazu sa pozrela na mňa svojou krásnou, no uplakanou a hrôzou zničenou tvárou. Jej oči ma prosili o pomoc. Najprv som si myslel, že sa na mňa díva preto, lebo keď jej pomôžem, tak bude mojou do konca jej života, ale potom som si uvedomil, kto to bol. Bola to slúžka z kaštieľa, v ktorom som ešte pred revolúciou slúžil. Vždy sme mali k sebe blízko a vyzeralo to, že by sme začali spolu vzťah, ale akosi z toho zišlo. Po tom našom vypálení kaštieľa odišla a vydala sa za nejakého krajčíra. Mali spolu aj dcérku. Krátko po jej poprave som sa dopočul, že pri zatýkaní kládol jej manžel odpor. Tak ho zastrelili. Ju ovalili pažbou pušky po hlave. Čo však bolo najhoršie, jej trojročnú dcérku prepichli bajonetom. Než som však stihol čosi spraviť, dostala tá žena pažbou do zátylku. Potom už nebol problém ju vložiť do gilotíny a 5