T ÉMA MESIACA
Autor: Tomáš Beník
Keď smrť prináša slobodu
Slnečné lúče pomaly mizli za ťažkými šedými oblakmi. No nikomu to nevadilo. Nikto v Paríži si
nezúfal, že v to januárové popoludnie roku 1794 začne asi husto snežiť. Akoby tá predchádzajúca
prikrývka tu už nebola, aj keď v niektorých častiach mesta sa ľudia snehom ešte stále museli brodiť.
Každému to ale bolo jedno. Všetci sa prišli na námestie pozrieť na neuveriteľné, a hlavne bezplatné,
predstavenie. Boli by smiešni, keby povedali, že toto dychberúce divadlo ešte nevideli. Všetci ho videli.
A mnohokrát. Ale ešte stále sa im to nezunovalo. Sú ako opilci v krčmách. Každý deň sú v nich. Každý
deň sú opití. Ale aj ten nasledujúci deň tam prídu. Budú požívať alkohol do toho momentu, pokiaľ
nezomrú na jeho veľmi malé, ale zato vždy smrtiace účinky. V prípade tej udalosti na námestí by sa
stali jej hlavnými aktérmi. V takom prípade by tie smrtiace účinky boli okamžité.
Aj ja, Jean Garais, som bol pravidelným divákom tohto predstavenia. Často som na námestie
prichádzal o čosi skôr, aby som si našiel výborné miesto čo najbližšie k pódiu. S veľkým nadšením som
jasal spolu s ostatnými divákmi, keď sa tá vždy ostrá čepeľ gilotíny spustila po konštrukcii veľkou
rýchlosťou nadol, aby preletela cez krk tak rýchlo ako ostrý nôž cez maslo. Nadšenie a jasot sa ešte
zvýšili po páde oddelenej hlavy do koša, nasledovanom častým striekaním krvi z ostatkov krku na tele
a občasným trasením tela bez hlavy. Najvyšší vrchol blaha a ovácií bol dosiahnutý po vytiahnutí hlavy
z koša. Kat, prípadne jeho pomocník, držal hlavu za vlasy a zdvihol ju nad seba, aby ju všetci poriadne
videli. Krv medzitým tiekla malým cícerkom z jej spodku.
Vlastne si už ani ďalej nepamätám, ako taká poprava presne vyzerala. Hlavný bol samotný sek
gilotíny a následná ukážka katovho diela. Alebo tej gilotíny? Je to pol na pol. Skrátka, privezú na káre
odsúdeného, alebo odsúdených, vyvedú ho na popravisko, prečíta sa jeho obvinenie, no a potom sa
už len zviazaný odsúdený položí na lavicu, krk sa mu nastaví presne do dráhy gilotíny, do takého
otvoru, ktorý sa vytvorí po vložení upravenej dosky na krk odsúdeného. Tá vrchná doska, podobne
ako tá spodná, je urobená tak, aby fixovala krk odsúdeného a zároveň nebránila čepeli prejsť cez krk.
Skrátka, v otázkach efektívneho zabíjania a mučenia / týrania je človek tým najväčším géniom
spomedzi živého tvorstva. Niekedy má odsúdený priestor, aby povedal sfanatizovanému davu pár slov.
Vie, že tento počin je podobný hádzaniu hrachu o stenu, ale ak môže, tak aj urobí. Škoda, že som málo
vnímal pri takýchto prejavoch pred smrťou. Aspoň by som mal inšpiráciu pre svoj prejav, ak by mi ho
dovolili.
Čo by som im vlastne povedal? No čo? Že sú zase ako ovce, vedené svojimi vlkmi do záhuby?
Vyznelo by to možno v ich očiach pokrytecky, pretože som bol ako oni. Ale teraz nie som. Teraz už
3