som ich mohol v správny čas zradiť. Tiež som bol účastníkom v mnohých eskadrách, ktoré už išli
zatýkať. Nuž, kopy a kopy záslužnej práce v mene slobody. A odmena? Peniaze ma nezaujímali, aj keď
som ich s radosťou prijímal. Hlavnou odmenou ale bol ten pohľad na popravy nepriateľov, ktorých
som pomáhal dostať.
A bonus k odmene? Moja vlastná poprava. Žiadne vyhnanstvo, žiadne väzenie. Len smrť... Nariadil
ju sám Maximilián Robespierre, vedúca osobnosť jakobínov a aktuálne aj celého Francúzska. Čo tam
po nejakom Výbore pre verejné blaho a iným sprostostiam... Robespierre bol všetkým! Možno sa stále
snažil označovať za občana, za rovného. V mojich očiach to bol Primus inter pares čiže Prvý medzi
rovnými. Človek, ktorý tak nenávidel tú prehnitú a skazenú šľachtu, že sa sám začal obliekať do jej
honosných šiat. Svojich najbližších spolupracovníkov pomaly odstraňoval lebo vedel, že len vďaka
nim sa dostal k moci. Každý odpor nechal nemilosrdne likvidovať vybranými ľuďmi. Povstania boli
väčšinou utopené v krvi. Skrátka, k slobode sa pridalo ďalšie slovo – teror. To najbrutálnejšie obdobie
v dejinách Francúzska. A čo ja? Po pridaní slova teror k môjmu ponímaniu „slobodného“ sveta som
akosi precitol a začal sa na všetko dívať inak. A to je tá najhoršia vec pre ľudí mne podobných. Vystrčiť
hlavu z pomyselnej škrupiny, v ktorej je svet úžasný, a vidieť skutočné diania.
Snáď môže za to precitnutie aj veľká únava zo záslužnej práce, ktorú som nie pre slobodu ale pre
blaho ľudu robil. Pracoval som v podstate nepretržite. Ak som spal pár hodín, tak to bol zázrak. Už sa
ani nedali spočítať tie razie, zatýkania, vypočúvania, krik vypočúvaných, zabíjanie odporcov
revolúcie... či vlastne slobody... či vlastne blaha ľudu. Aj pri tejto retrospektíve som z toho mierne
osprostel. Malo to len dve výhody. Za prvé, že som spoznal mnoho miest Francúzska, aj keď viac v
ohni a krvi ako vo svojej skutočnej nádhere, a za druhé, tá účasť na popravách... To bola tá satisfakcia
a oddych, ktoré mi dodali sily do ďalšej práce. K tomu sa pridal pocit spokojnosti, pretože som bol
mnohokrát pochválený od nadriadených a aj od samého Robespierra. Raz som mal dokonca možnosť
vykonať pod dohľadom kata popravu jedného nepriateľa štátu. A to som s ním ešte pred pár hodinami
popíjal v jednej krčme blízko popraviska. Bol som šťastný a podľa seba „slobodný“.
Zlom prišiel pár dní pred príchodom roka 1794. Stál som opäť na čele jasajúceho davu pri poprave
nejakej mladej ženy. Vôbec som nemal tušenia, čo spáchala, pretože ju som nezatýkal. Tá žena plakala
a prosila kata, aby ju ušetril. Akoby si nechcela pripustiť, že je to márne. Kľačala na zemi a prosila dav,
aby ju zachránil. Pískanie, nadávky a popoháňanie kata boli jasnou odpoveďou. Odrazu sa pozrela na
mňa svojou krásnou, no uplakanou a hrôzou zničenou tvárou. Jej oči ma prosili o pomoc. Najprv som
si myslel, že sa na mňa díva preto, lebo keď jej pomôžem, tak bude mojou do konca jej života, ale
potom som si uvedomil, kto to bol. Bola to slúžka z kaštieľa, v ktorom som ešte pred revolúciou slúžil.
Vždy sme mali k sebe blízko a vyzeralo to, že by sme začali spolu vzťah, ale akosi z toho zišlo. Po tom
našom vypálení kaštieľa odišla a vydala sa za nejakého krajčíra. Mali spolu aj dcérku. Krátko po jej
poprave som sa dopočul, že pri zatýkaní kládol jej manžel odpor. Tak ho zastrelili. Ju ovalili pažbou
pušky po hlave. Čo však bolo najhoršie, jej trojročnú dcérku prepichli bajonetom. Než som však stihol
čosi spraviť, dostala tá žena pažbou do zátylku. Potom už nebol problém ju vložiť do gilotíny a
5