šrotom? Johnovi ide o princíp! Alebo mu v skutočnosti ide len o fotografiu Helen, ktorú mal uloženú
v zmienenom aute?
John si praje opäť povesiť zabíjanie na klinec a zrejme byť nezamestnaným boháčom. Navštívi ho
však Santino D’Antonio, aby uplatnil nárok na úpis, čím chce donútiť Johna vykonať pre neho službu.
John to odmieta, a tak mu Santino zdemoluje dom granátometom. John je donútený dodržať pravidlo
úpisu, jedno zo základných pravidiel sveta nájomných vrahov. Jeho úlohou je zavraždenie Santinovej
sestry Gianny, ktorej miesto v rade svetovej mafie chce Santino získať. John teda cestuje do Ríma, kde
ho množstvo známych poznáva. Obdrží výbavu, ktorú potrebuje, vrátane obleku s nepriestrelnou
vrstvou, ktorú navonok nie je možné rozpoznať. Akcia sa však zvrháva do kolotoča násilia – Johnovi
ide po krku stále viac iných nájomných vrahov, a bude horšie. Hoci už v prvom diele vedel o Johnovom
povolaní príslušník polície, no ten nekonal (tu nám snímok vytvára až paranoidnú atmosféru).
Nájomným vrahom môže byť hocikto – tá pouličná muzikantka, alebo aj tá mamina s kočíkom. Sú
všade, je ich snáď viac ako mizogýnnych sniperov s laserom v Indii. Nášmu štvanému vlkovi poskytuje
pomoc akýsi spolok vražedných bezdomovcov, čo patrí tiež ku absurditám filmu. Títo bezdomovci
zjavne odmietajú predať svoje zásoby zbraní, a tak ostávajú bezdomovcami naďalej. Vďaka tomu sa
ex-Neo (Keanu Reeves) stretáva s ex-Morpheom (Laurence Fishburne) a jeho nezabudnuteľnou
medzierkou medzi zubami.
Prvý boj sa deje v menej prehľadných rímskych katakombách. Nájdeme tu podobnú scénu ako v
prvom diele, keď si ľudia na koncerte myslia, že prestrelka oponentov je fiktívna, a je súčasťou
predstavenia. Neskôr sa bojuje aj v New Yorku: v metre, na ulici, v podchodoch, či dokonca v múzeu.
Zvlášť v modernej časti múzea, zameranej na odrazy svetla v zrkadlách, sa autori zjavne snažili o
vizuálne orgie, avšak pri prvom videní filmu som to považoval za neprehľadné. Vlastne je vo filme
použitý aj efekt rozloženia niektorých scén do iných časových rovín, ako malé puzzle. John tiež ukáže,
že legendy o ňom sú pravdivé a dokáže zabíjať aj ceruzou. Podobne, ako v prvom diele, aj tu sa kamera
plne sústredí na Johna, a o to menej vidíme, odkiaľ vlastne na neho prúdia jeho protivníci s krátkou
životnosťou. Nevadí to však - na film sa pozerá dobre.
John sa snaží využívať to, že sA jeho súperi snažia nezastreliť sa navzájom, a kryje sa nimi.
Opätovne ich vie uväzniť svojimi nohami, no ledva že si do nohy nestrelí pri poprave oponentov.
Nesmiernou slabinou Johna sú prichádzajúce autá – takmer vždy, keď stratí výhodu, je to kvôli
zrazeniu autom. Divák si začne namýšľať, že John je hluchý a nepočuje prichádzajúce vozidlá, alebo
že si tvorcovia z divákov robia žarty používaním toho istého ťahu. Keď si však na toto sklamanie
navyknete a John sa autu konečne uhne, chce sa vám od radosti robiť mexické vlny. Práve toto zrážanie
Johna autami nadväzuje na prvý diel, a stáva sa negatívom série. Takisto snaha ohromiť diváka
stupňovaným ukázaním tajného sveta zabijakov nemôže byť braná vážne – ide o vlastnú mytológiu
filmu.
Zo soundtracku ma zaujala hudba počas scén v múzeu, ktorá evokuje pocit, že tým ozajstným
umením hodným tejto hudby je iba Johnove vražedné umenie.
Priznávam si, že som humor zmieňovaný inými recenzentami takmer v tomto diele nevnímal,
možno okrem domnienok Johnových známych o tom, po koho si prišiel do Ríma. V JW1 bolo zas
vtipné, ako sa sám prenasledovaný Viggo v aute smial na tom, ako ho John naháňa.
24