Cesta do Paríža
Predtým, než sme nadobro opustili pobrežie, sme si spravili posledné raňajky pri oceáne.
Vychutnali si pohľad na vodu, vietor vo vlasoch a vydali sa do vnútrozemia. Moje sedenie v aute bolo
znesiteľné, nemohla som sa mrviť, ale zvládla som to. Moja koža bola v šoku, ale nechcela som predsa
ostať v Quinéville! V tom hoteli by som už viac nevydržala! Niekedy proste treba zatnúť zuby. A áno,
od toho spálenia som nemala na sebe podprsenku, takže som do Paríža vstupovala ako pravá
Parížanka – hore bez (istenia). Len pre zaujímavosť, kvôli tomuto hendikepu som ju nemohla nosiť
skoro celý týždeň do práce.
Ako sme sa blížili k Parížu, premávka hustla a priamo v meste sme chytali nervy, pretože kde
nebol pruh, tak si ho tam dotyčný spravil, ak sa zmestil. Štyri pruhy, kde ani neviete, kam sa poriadne
zaradiť, lebo pri tej premávke sa ani nestíhate preradiť. Pruhy si smerujú samé kam chcú... Sem patrí
len veľký obdiv mojej polovičke, ktorá dopravnú situáciu zvládla na výbornú. Ja by som to asi odstavila
priamo na ceste.
Nakoniec sme to zvládli bez fyzickej ujmy na zdraví a dorazili do hotela, ktorý našťastie ubytovával
skôr ako o štvrtej.
Paríž
Boli sme ubytovaní za cestným okruhom, ktorý obklopuje stred mesta. Takže vzdialenosť do
centra bola akurát. Keďže som bola stále červená paprika, ľahla som si na posteľ a frajer mal za úlohu
zohnať krém... hocijaký krém. Môj rytier v kraťasoch to zvládol a doniesol mi upokojujúci krém, ktorý
som na seba mazala až do odletu domov. Bol neskutočne drahý, skoro ako všetko, ale bola to moja
záchrana. Aby som nezobrala celú pozornosť len na seba, tak frajer bol spálený tiež, ale popri mojom
utrpení len tíško trpel v kúte. Ale nebojte sa, dovolila som mu zmierniť jeho bolesť vzácnym krémom,
ktorý sa stal na ten jeden deň mojím najlepším kamarátom.
areál Louvre
Ruské kolo s parkom
Eiffelova veža
Keďže som bola v šetrnom režime, tak som nemala extra veľkú chuť turistikovať po Paríži.
Nakoniec však zvíťazil náš zmysel pre objavovanie. Cez park sme sa vybrali smerom k metru, kde sme
si po nedorozumeniach a pár inštrukciách konečne označili lístok. Ono to totiž nie je ako v Prahe, čo
20