budovy a prerobil tak, že raz za hodinu rozosielala všetkým v dosahu siedmich miestností reklamu na
čas. Každú hodinu hudba utíchala, a všetci si so záujmom prezerali reklamu na čas. Ale nenechajte sa
mýliť. Brali ju skôr ako ďalší, hrôzostrašným spôsobom krásny, jav v záplave luxusu, ktorým boli
obklopení. Hneď ako reklama zmizla, vrátili sa hodujúci do víru zábavy a potešení. A veru, bolo z čoho
vyberať. Mali tu všetky diela romantikov: Daliho, Pollocka, E. A. Poea, Bukovského, Psy, Eminema,
Dobšinského, Evitovky, Stephene Mayerovú, Stokera, Rowlingovú a mnohých, mnohých ďalších.
Premiér Predajo mal výstredný, ale svojský vkus na informácie. Nepáčil sa mu súčasný svet chaosu.
Preto vymyslel najdôkladnejší a užívateľsky najpríjemnejší kategorizačný systém od čias Windowsu.
Dokázal s perfektnou presnosťou kategorizovať všetko, -od veľkých dát cez kompletného Shakespeara
až po špecifickú sekundu v Beethovenovej Mesačnej sonáte. Niektorí si myslia, že bol posadnutý
poriadkom, organizovaním a ovládaním. Museli by ste sa s ním rozprávať, pozorovať ho a dotýkať sa
ho, aby ste si to nemysleli.
Hostia sa prechádzali pomedzi celé databázy kultúrneho bohatstva, otvárali ich a nasávali ich
duchov, aby sami ostali aspoň tieňmi svojich masiek. Samozrejme, nie že by chápali, čo vlastne čítajú,
alebo že by sa niekto staral o to, že kategorizácia nekorešpondovala s hlbším obsahom mnohých kníh.
Takto sa vedeli predať, takto to platilo.
A predať sa chcela aj reklama na čas, ale už bola otrepaná, a tak si čoraz viac masiek sťahovalo
addblock. Do jedenástej už reklamu na čas nedostal nikto.
Avšak o polnoci sa generátor nejakým kybervedcom, doteraz neznámym spôsobom, dostal cez
addbloky, a na hrôzu všetkých vylepil svoju reklamu do stredu ich zorného poľa. Hostia spanikárili.
Premiérovi Predajovi a jeho najbližším trvalo hodnú chvíľu, než sa im podarilo ukľudniť dav.
Prisľúbili, že pri najbližšom zjavení reklamy sa karneval skončí, a celé krídlo sa zavrie a zamuruje.
Ticho, ktoré premiér vytvoril, umožnilo vyniknúť druhému hlasu. Hlasu nového hosťa, ktorý sa
hlasno sťažoval na nepochopiteľnosť a umelosť Shakespearových sonetov, a prskal na vyššiu
spoločnosť, ktorá v rukavičkách prechádzala stránkami Bukowského hnisu. Naviac sekal, takže medzi
prítomnými sa rýchlo rozšíril šum a zhnusenie. Celé to pôsobilo ako celoavatarový skin... ale grafika
a animácie boli tak dokonalé, že ani ten najpozornejší pohľad by neodhalil klam. Bola to vskutku
dokonalá maska Markovej smrti.
Prvý sa zo zdesenia prebral premiér. Čakali by ste, že tak kultúrne rozhľadeného a sčítaného
hocičo nevydesí, ale verte mi - aj ten, komu je život a smrť len na smiech, prestáva s určitými vecami
žartovať. ,,Kto sa opovažuje?!“ penil na svojich priateľov. ,,Kto sa opovažuje nás takto urážať?! Chopte
sa ho! A strhnite mu skin, nech poznáme, koho zajtra uškvaríme v elektrickom kresle!“
Avšak nikto sa neznámeho ani nechytil. Všetkých totiž zachvátila akási posvätne hrôzostrašná
bázeň. Nový hosť sa medzitým dotackal až k premiérovi, napľul mu do tváre a následne sa so
smiechom pobral do ďalších miestností.
Premiér tam hodnú chvíľu stál akoby ho celá tá zmes zhnusenia, zdesenia a smrteľnej bázne
prikovala k podlahe. Následne sa však spamätal, a pološialený hnevom sa pustil za výtržníkom s
vreckovou pištoľou v ruke.
10