4.A
Netrpezlivo očakávaný dátum 11. december 2015 konečne prišiel a o 18.00 zazneli prvé tóny hudby. Na pódium prichádzali krásne mladé dámy a fešní mladí muži. Tieto úvodné minúty stužkovej slávnosti ma vždy dojímajú. Je to neopakovateľná promenáda mladosti a sviežosti. Začínal sa večer, ktorý bol výsledkom týždňov príprav a skúšania.
Potom už išlo všetko hladko. Sen tam niečo nefungovalo, niečo sa zabudlo a niečo sa poplietlo. Tieto malé kiksy sú korením každej stužkovej. Gaudeámus zvládli, Rebeka príhovor rodičom a učiteľom pripravila na úrovni, program bol zmesou tanca a scénok, väčšinou neopozeraných a autorských. Veronikina báseň ma potešila, program pobavil. Oceňujem, že sa moji študenti snažili byť originálni. Hoci som mala prehľad o celom scenári, podarilo sa im poriadne ma prekvapiť. Netušiac, čo chystajú, nacvičili si pre mňa pesničku a za ich sprievodného spevu som mala s Rolom sólo. Spievali veľmi pekne, ale jediné čo som v tom prekvapení vnímala bolo, že je to niečo o Aničke a Jankovi. (Môj manžel sa volá Janko.) Mierne obavy som mala aj zo sľubovaného darčeka. Celý mesiac ma pripravovali na živého psa. Zakaždým to u mňa vyvolalo rozhorčenú odmietavú reakciu. Čím viac som sa bránila, tým viac ich bavilo naťahovať ma. Keď sa ku mne na stužkovej blížila veľká papierová škatuľa s dierami na vzduch, myslela som, že sa naplnili moje najhoršie očakávania. Pes tam bol, našťastie pre mňa, iba plyšový.
Po všetkých oficialitách, programe, fotení a častuškách sme sa uvoľnení mohli konečne zabávaťa tancovať do roztrhania tela. Bola to najlepšia stužková, lebo bola naša a urobili sme ju najlepšie ako sa dalo.